Zberateľ knižníc – poviedka o tom, ako v mojej knižnici pribudol Jorge Luis Borges

Branislav Dudáš, 6. februára 2017

Jedného večera ma navštívil Bioy. Alebo to tiež mohol byť niekto, kto by bol Bioyom, ak by som ja bol Borges. Sedeli sme spolu pri stole, pili sme víno z oblasti Paraná. Bolo to Bandeirantes, alebo možno Marialva alebo Maringá. Náš rozhovor bol ako vždy o knihách a o našich knižniciach, ktoré stále rozširujeme, napriek tomu, že sa už dnes zdajú byť nekonečné, najmä s ohľadom na dĺžku našich životov. Rozhovor bol dlhý a vášnivý, takže sme popri zapadajúcom slnku zabudli zapáliť svetlá a tak sme sedeli oproti sebe v rastúcej tme, až kým sme navzájom nevideli svoje tváre.

Bioy mi rozprával o knihe príbehov, o ktorej čítal v inej knihe, že v jednom z tých príbehov je knižnica, ktorá obsahuje nekonečné množstvo kníh, aj tú s príbehom o nekonečnej knižnici, aj tú, v ktorej Bioy čítal o knihe príbehov. Tú knihu napísal slepec, možno ešte v čase keď nebol slepcom, možno sám autor Iliady. Samozrejme, ak naozaj napísal knihu, v ktorej sú všetky knihy, ktoré kedy vznikli, vzniknú, alebo nevzniknú, tak napísal aj Iliadu, aj Dômyselného rytiera Dona Quijotea de la Mancha, napriek tomu, že Iliada aj Don Quijote už raz boli napísaní. Vytvoriť však také diela len mimochodom, je prejavom génia nadradeného Menardovi, ktorý musel Quijota krvopotne skladať slovo po slove. Vedel som, že tú knihu musím mať.

Collected Fictions by Jorge Luis Borges

Opäť sám vo svojej pracovni, zdvihol som zo stola štvorec temného skla, so striebornou vrstvou na zadnej strane. Niekto nezasvätený by ho mohol považovať za zrkadlo. Symbol draho zaplateného prístupu k vedomostiam, nahryznuté jablko, tepaný do strieborného kovu, však prezrádza, iný účel než skúmanie svojich dvojníkov.

Jediným dotykom sa dostanem do labyrintu, predo mnou je mnoho dverí. Za jednými z nich je aj moja súkromná knižnica, chránená nikým nepoznaným heslom. „umberto“. Tentokrát však nevstupujem do svojho privátneho priestoru ale do prúdu Amazonky. Ponáram sa do nej takmer každý deň, napriek tomu nikdy nevstúpim do tej istej rieky. Rieka si pamätá každé moje ponorenie, prispôsobuje sa mu a robí každý môj návrat neodolateľnejším.

Prístroj, ktorý držím je tiež jednou z nekonečných knižníc, keďže dokáže z dvoch znakov binárneho kódu vytvoriť neobmedzené množstvo kombinácií s opakovaním. To tvrdí Willard Van Orman Quine. Pod mojimi prstami však navyše nadobúda podstatu paradoxu: má schopnosti byť Alephom a ukázať mne, pozorovateľovi, všetky body vesmíru. Zároveň je aj presným opakom Alepha, Záhirom – ukáže mi jeden jediný bod, upne ma naň a urobí ho jedinou myšlienkou, ktorej budem schopný. Dnes však už upnutý prichádzam.

Myšlienky mi víria hlavou, napriek tomu, že ponorený hľadám svoju knihu. Keď ju nájdem, stačí jediná myšlienka. Potom už len chvíľa spánku a ďalšia nekonečná knižnica je navždy v mojich rukách. Manifestácia myšlienky v materiálnom svete… Žijem Berkeleyho splnený sen. Alebo nočnú moru? Neviem. Aby som dostal to, čo som chcel, musel som piť vody troch riek: Parany, Amazonu a Lethe. Som ako Tantalus. S rozdielom, že pre Tantala existovala voda, ktorá by uhasila jeho smäd, aj keď nebola na dosah. Môžem piť koľko chcem, môj smäd po knihách nikdy neprechádza.

Poznámka: Táto poviedka bola inšpirovaná geniálnym Jorge Luis Borgesom. Ak ste dočítali až sem a vôbec netušíte, o čom to celé bolo, žiaľ, prišli ste o pár minút života. Ak nechcete, aby to bola čistá strata, zdieľajte túto poviedku so svojim okolím. Možno niekomu povie viac. Ak nie, aspoň sa nebudete cítiť hlúpo… Keď raz nebudete mať čo čítať, spomeňte si na meno Borges. Budete mi vďační.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.