Utečenci a mémy

Branislav Dudáš, 15. septembra 2015

Nie je tomu dávno, čo z Afriky vyrazila mladá rodina. Žena a dieťa. Dievčatko. Pôvodne bol s nimi aj muž, ale cesta sa mu stala osudnou. Našťastie neboli sami, spolu s nimi sa na nebezpečnú cestu vydala aj širšia rodina. Kým táto konkrétna rodina si zvolila cestu po súši, iní pred nimi aj po nich skúšali šťastie na plavidlách, na ktoré by nikto z nás dobrovoľne nenastúpil. Ťažko povedať, či mali niekedy cieľ konkrétnejší ako “ísť za lepším životom”. Keď to už ďalej nešlo, zastavili. Miestnym obyvateľom sa to samozrejme nepáčilo. Niektorí boli agresívni. Vykrikovali a hádzali kamene. Iní si zvykli rýchlo a prijali cudzincov medzi seba. Našťastie dieťa to prežilo. To dieťa, milý čitateľ, bola tvoja babka.
Teda, nie priamo babka. Niekoľkonásobne pra-pra-pra-babička. A nie len tvoja. Ale aj moja. Aj Miša, Fera, Aleny, Lucie či Borisa a Mariána. Pretože členovia tejto rodiny boli jednými z prvých európanov. A dievča? Najmladší spoločný predok všetkých Slovákov. A tí miestni obyvatelia? Neandertálci. Doslova, nie metaforicky. Miesto “My sme tu doma” kričali niečo, čo by sa voľne dalo preložiť ako “My sme tu v jaskyni”. A keďže nevedeli veľa o zmene klímy v Afrike, možno aj niečo na štýl “Vyriešte si to doma.” Na niektorých miestach to fungovalo. Určite existovala posledná pure-neander osada, kde si hovorili, že medzi seba nejakého zavšiveného afrikánskeho Sapiensa nevezmú. Ale keďže ja píšem tieto riadky 1 a ty ich čítaš (a šúchaš si svoje decentne jemné nadočnicové oblúky nad tým, že ti na tomto prirovnaní niečo nesedí), znamená to, že neodolali večne.
Teraz sa ma pýtaš: Počkaj, veď v tomto prirovnaní sme my (MY) neandertálci! A tí nakoniec vymreli. Alebo s nami splynuli? Jednoducho tu už nie sú. A toto ma má presvedčiť? 2 Rozdiel je však v tom, že teraz nie je konflikt medzi dvoma živočíšnymi druhmi. Vojnu o gény sme už dávno vyhrali. Či už tu o sto rokov bude vládnuť Mich-Al Ves-Eli alebo Michal Veselý, bude to stále Homo sapiens alebo jeho potomok. To, o čo sa dnes bojíme sú naše mémy.
Mém je replikujúca sa jednotka kultúrnej informácie. Ak si vymyslíš melódiu a začneš si ju pohmkávať a nalepí sa na mňa a začnem si ju hmkať aj ja, tak je to mém, ktorý sa práve replikoval. Tak isto, keď ľudoop A začne používať kamene na rozbíjanie orechov a ľudoop B sa to od neho naučí, tiež je to mém. Aj platónska filozofia, aristotelovská logika, rímske právo, kresťantvo a humanizmu sú súbory mémov. A o tie tu ide.
Vulgárne povedané, babka s dedkom žijúci v dedinke kde sa už roky nenarodilo nové dieťa a kto mohol odtiaľ odišiel, sa neboja toho, že keď už tu nebudú, ich záhradku bude okopávať Omar a jabĺčka z jablonky bude nosiť malej Fatimke a Abdulkovi. Svoju záhradku majú radi a srdce by im prasklo, ak by zdivočela. Nie, boja sa toho, že do kostolíka už nebude mať kto chodiť a aj Aničku v Bratislave naučia novým móresom. Boja sa, že ich mémy vytlačia z memofondu agresívnejšie mémy.
Aj ja sa toho bojím. Bojím sa, že viac-menej spravodlivé právo v Európe nahradí islamské právo. Že sa vytratí humanizmus. Že mať doma jednu knihu bude tak akurát dosť. Pretože stať sa to môže. Aj u génov platí, že ten, ktorý sa najviac šíri nie je najprospešnejší. Ale to, že sa bojíme, že naše mémy zmiznú z memofondu neznamená, že by sme ich mali prestať množiť. Viac než kedykoľvek predtým, potrebujeme silnú kultúru, presne tých vecí, ktoré som hore vymenoval. Vzdelanosť, filozofia, humanizmus. A aj tradície, rituály a mýty.
Lenže je tu lenže. My ako Európa, západná kultúra, vymierame. A potrebujeme živnú pôdu, mladú krv. Niekoho, koho by sme naučili všetko, čo vieme. A ten niekto nám práve klope na dvere. Tí ľudia nie sú (len) ústa, ktoré treba kŕmiť, ale aj mysle, ktoré treba odomknúť. Tie mysle sú potencionálna výhra v športke. Musíme sa dostať z mentality, že ak sa narodí v chlieviku svinka domáca, naše národné bohatstvo stúpne, ale ak sa narodí dieťa, tak klesne. A ak sa dohodneme, že Európa je pevnina od Uralu na západ, tak Európu zničí tektonika. Ak sa rozhodneme, že Európa sú národy a hranice, tak Európu zničí politika. Ale ak sa rozhodneme, že Európa sú hodnoty, ciele a ideály, tak Európa má šancu vydržať.
Na to, aby sme šírili mémy našej kultúry ju musí byť vidno. Musí ju byť veľmi veľmi vidno. A musíme ukázať, že funguje. Na to, aby prežil humanizmus, musíme byť humánni. Na to aby prežila tolerancia, musíme byť tolerantní. Aby prežilo podávanie pomocnej ruky, musíme podať pomocnú ruku.
Alebo môžeme ukázať svetu, že sme ako z obľúbeného internetového príbehu, kde sa opice v laboratóriu mlátili, keď niektorá stúpila na rebrík bez toho, aby vedeli prečo. Akurát, že v našej realite sa opice mlátia nevedno prečo keď niektorá preskočí neviditeľnú čiaru na zemi. Ale o tom možno niekedy nabudúce…
  1. píšem tieto riadky… na stroji z firmy, ktorú založil syn sýrskych utečencov. Irónia, však?
  2. A toto ma má presvedčiť? Nemá. Tento článok, ako aj celý blog, slúži v prvom rade na to, aby som si ja písaním utriedil myšlienky.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.