Prečo som ateista

Branislav Dudáš, 10. júna 2014

Vyrastal som v mierne náboženskom prostredí. Do kostola sme síce chodili každú nedeľu, ale nikdy nebol problém vytratiť sa pred koncom, aby sme potom nestáli v rade v potravinách, alebo na zmrzline. Alebo, ak som sa posťažoval na “zlý vzduch”, mohol som sa ísť namiesto počúvania kázne prejsť von na cintorín. Cintoríny som mal vždy rád. Je tam pokoj a sú plné ľudí, ktorí si niečo zažili, vedeli by rozprávať a predsa múdro mlčia. To mám rád.

Pribúdajúcim vekom som do kostola chodil stále menej. Mám celkom dobrú pamäť a opakované počúvanie tých istých príbehov ma začalo nudiť. Začal som si všímať nedostatky, protichodné tvrdenia a veci, ktoré odporovali tomu, čo som počul v škole alebo našiel v knihách. Mal som šťastie, vyrastal som tiež v prostredí plnom kníh. Jedna kniha pre mňa vždy bude málo.

Kázne kňazov mi začali vadiť. Kým som bol malý, mali sme vo farnosti sympatického kňaza, ktorý bol kamarát asi s každým. (Keď som raz v škole zobral na hodinu náboženstva spolužiaka, ktorý by inak musel byť v družine bezo mňa, páčilo sa mu tam tak, že sa chcel dať na ďalší školský rok zapísať na náboženstvo. Doma mu to rodičia vyhovorili.) Bol to sympaťák s príjemným hlasom, ktorý vždy na konci omše rozprával vtipy, najčastejšie o Záhorákoch a svokrách. Vždy som sa smial, aj keď som vtedy ešte netušil, čo to naozaj je tá svokra a už vôbec nie, že s tým nemá skúsenosti ani on. Hlavne, že povedal vtip a že sa na neho raz za čas kvôli takej nemiestnosti niekto sťažoval biskupom. O tom nás vždy s ospravedlnením informoval na záver v oznamoch. Vraj nemal v úmysle uraziť. A potom sa opýtal: A tento poznáte? Bol mi sympatický kvôli priateľskosti a tým malým postaveniam sa autoritám. Myslel som si, že človek ako on sa predsa nemôže mýliť, jeho srdečnosť pre mňa išla ruka v ruke so zvyškom balíku.

Postupne som sa však začal na obsahu kázní buď zabávať, alebo rozčuľovať. Hnevalo ma, že sa niekto snaží hovoriť iným ľuďom ako majú žiť, voliť a koho majú mať radi.

Stále som sa však považoval za veriaceho, aj keď som si nebol istý, čomu presne verím. Boli časy, keď som bol veriaci viac. Najmä keď som potreboval aby bol svet naklonený v môj prospech. Pamätám sa, ako som sa modlil večer pred prijímačkami na strednú. Naozaj modlil, nie, že som si to len prial. Nič ma to nestálo a ak by to fungovalo… Keď o nič nešlo, myslel som pred spaním na príjemnejšie veci.

S priateľkou, dnes už manželkou, sme často vášnivo diskutovali o vplyve náboženstva a cirkvi na svet. Ako ateistka kládla niekedy tvrdé otázky. Mnohokrát som jej oponoval len aby diskusia neumrela, alebo aby som nemusel uznať, že má pravdu. Vždy som jej vedel odpovedať dobre znejúcou odpoveďou. Až neskôr som si uvedomil, že mnoho z mojich odpovedí vôbec nebolo odpoveďami. Buď to boli zamaskované pekne znejúce tautológie a logické hlavolamy, ktoré nechápala a ja som nechápal, prečo ich nechápe (veď sa stačilo len snažiť) alebo som odpovedal na otázky, na ktoré sa nepýtala.

Otec mi často spomínal ako mali komunisti načítanú Bibliu, aby poznali jej slabé stránky. O význame prípravy som čítal v Umení vojny, rozhodol som sa teda pripraviť si na nasledujúcu výmenu názorov protiargumenty vopred. (Myslel som si, že sú to protiargumenty, že ja nikdy súboj nezačínam.) Na TED-e bola vtedy čerstvá prednáška Richarda Dawkinsa o ateizme. Napriek tomu, že som sa úplne nestotožnil s jeho tvrdeniami, obdivoval som jeho erudovanosť, rečnícky prejav a britský humor.

Rozhodol som sa prečítať si jeho knihu Sebecký gén a nevedel som sa od nej odtrhnúť. Potom ako vyšiel jeho Boží blud, kúpil som ho priateľke na Vianoce. Vedel som, že sa jej bude páčiť a pre istotu som ho hneď začal čítať aj ja. Aby som mal argumentačný náskok.

Nešlo to úplne podľa mojich predstáv. Dawkins vedel prekonať moje argumenty skôr ako som ich vôbec vyslovil a ja som mu to nevedel oplatiť. Podarilo sa mu nalomiť ma a zároveň mi ponúkol iný spôsob pozerania na svet. Zamiloval som sa do vedy a krás poznania sveta. Veriť mi už nestačilo, chcel som vedieť. Vedu som mal rád už predtým a myslel som si, že dokáže s náboženstvom koexistovať. Vedel som, že veda je spôsob myslenia, keď je človek ochotný zmeniť svoje názory na základe dôkazov. Nedošlo mi však, že viera je pravým opakom, situáciou, keď človek ignoruje poznatky aby si mohol svoju vieru zachovať. Preto si dnes myslím, že náboženstvo a veda sa navzájom vylučujú.

Uvedomil som si, že ak niečomu ľudia veria stovky rokov a sú kvôli tomu ochotní zomrieť, aj tak to nemusí byť pravda. Ani to, že znie pekne a dáva človeku útechu nepridá tvrdeniu na pravde. Stačí to, ak si človek prizná, že nechce vedieť.

Ako veriaci som nevedel čestne odpovedať na otázku aké dôkazy svedčia v prospech môjho náboženstva, ktoré by nemali už dávno vyznávači Dia, Odina, Jupitera alebo Amon-Raa? Dnes som presvedčený, že žiadne. Musel som tiež uznať, že pravdepodobnosť, že z tisícov bohov, v ktorých kedy ľudia verili, je ten môj ten jediný skutočný, je mizivá.

Už ako veriaci som úplne nesúhlasil s myšlienkou, že náboženstvo je len skamenelina starovekej filozofie, pokusov o vysvetlenie si prírody a úlohy ľudí v nej. Moderní veriaci dnes tvrdia, že im ide o myšlienku. Náboženstvá, najmä tie západné, však stoja a padajú na historických postavách. Ak by niekto dokázal, že Ježiš neexistoval, celé kresťanstvo by padlo ako domček z karát. Ak by však vyšlo najavo, že Sokrates nikdy nežil, tak mi to nevadí ani trochu. Určite existoval niekto, kto s tou filozofiou prišiel ako prvý. Nebol som ochotný odvodzovať svoju ideológiu od niečieho neovereného pôvodu alebo autority.

Aj keď si myslím, že niekto ako Ježiš, podobne ako Sokrates, existoval, chýbalo mi premostenie, ktoré by dokázalo pravdivosť jeho filozofie. Všetky zázraky, ktoré sa mu pripisujú sú bežné aj v iných náboženstvách. Alebo ich zvládali aj obyčajní ľudia v tom istom náboženstve. Napríklad, z mŕtvych vstali v Biblii aj iní a nepovažujeme ich za bohov. (V evanjeliu podľa Matúša sa dokonca počas ukrižovania v Jeruzaleme otvorili všetky hroby a mŕtvi chodili medzi živými.) Ak by aj bola pravda, že sa Ježiš narodil z panny a že po smrti vstal z mŕtvych, nevyplývalo by z toho, že sú jeho tvrdenia pravdivé. Ako povedal David Hume: Je pravdepodobnejšie, že zákony prírody ustúpili v môj prospech, alebo, že jedno dievča klamalo? (Zameriavam sa najmä na kresťanstvo, lebo ho poznám najlepšie, ale myslím si, že to, čo píšem sa dá uplatniť na všetky náboženstvá.) Absentujúcu logiku v tvrdení, že boh prišiel na zem zachrániť ľudí pred tým, čo im urobí, ak sa nenechajú zachrániť som hľadal dlho.

Chápem, prečo ľudia veria, ale nechápem prečo veriť chcú. Prečo si niekto praje existenciu totalitného režimu, v ktorom nad ľuďmi dňom i nocou niekto bdie, dokáže ich obviniť na základe nie len skutkov a slov, ale aj myšlienok, vnútorných dialógov a snov – z orwellovského thought crime? A tak aby sa z toho nedalo von ani smrťou, pretože až po nej nastáva tá pravá zábava? Nie, toto by som nechcel ani za predpokladu, že by ten niekto vytvoril celý obrovský vesmír len kvôli mne.

Podobne, prečo by niekto chcel systém, ktorý ponúka morálku, s ktorou je možné preniesť na niekoho iného zodpovednosť, vinu a trest a nechať ich zmiznúť? A tak, aby táto možnosť bola vopred vyplatená umučením cudzieho človeka bez toho aby som s tým súhlasil? Naozaj neviem.

Samotné odvodzovanie morálky od náboženstva je argument, ktorý som používal často. Dnes sa za svoje presvedčenie, že ľudia by sa bez náboženstva chovali ako zvieratá hanbím. Nie len, že som ignoroval, že sa zabíjajú a znásilňujú aj s ním, ale tiež som považoval strach z trestu a motiváciu odmenou za morálku. (A za lásku!) Morálka nepochádza od boha, ale od ľudí. Pochybujem, že sa nájde niekto, kto by tvrdil, že sa Izraeliti počas putovania púšťou zabíjali a znásilňovali až kým nedostali desatoro. Z Egypta by sa nikdy nedostali. (Niektorí ľudia odmietajú tvrdenie, že desatoro platilo len v rámci izraelitských kmeňov. Neviem ako si potom vysvetľujú, že napriek tomu, že mali desatoro, počas putovania púšťou vyvražďovali nepriateľské mestá vrátane detí a nechávali si len dievčatá a zvieratá. Na druhú stranu, Mojžiš nechal údajne zabiť tri tisícky svojich vlastných za to, že si urobili modlu zlatého teľaťa. Po tom, čo už čítal, čo je napísané v prikázaniach. Takže, očividne, neplatili ani v rámci ich skupiny, nie len mimo.)

Veriaci si dnes vyberajú, čomu chcú veriť a nechávajú si k tomu pomáhať sekulárnymi zdrojmi. Brat bývalého pápeža, tiež kňaz a riaditeľ kresťanskej internátnej školy v rozhovore povedal, že nepovažuje bitku ako výchovný prostriedok za správny, ale používal ju, až kým ju nemecké zákony nezakázali – bolo mu treba povedať, že to nie je správne. Veci, za ktoré sa kedysi upaľovalo sú dnes prijímané so samozrejmosťou. Pápež Pius XII. sa po tom, ako mu Georges Lemaitre predstavil teóriu veľkého tresku ponúkol, že z nej urobí dogmu, aby jej museli veriť všetci kresťania. A veci, ktoré sa hlásali ako sväté pravdy sú dnes odmietané aj samotnou cirkvou. Limbo, okruh pekla kam mali ísť po smrti nepokrstené deti cirkev oficiálne zrušila v roku 2007. Ako môžu niečo také zrušiť? Majú teda večné pravdy alebo nie? Lebo ak nie, sú zbytoční. Akým právom zbytočne tým týrali už tak trpiace matky? (Osobne si myslím, že skôr či neskôr zrušia aj peklo, lebo už nebude pre spoločnosť prijateľné, ale to je len môj názor.)

Ľudia sa boja relativizmu a flexibilnej morálky. Tí, ktorým sa nepáčia moje tvrdenia o vraždení, znásilňovaní a dnes už zavrhnutých dogmách sa obhajujú tvrdením, že Bibliu treba chápať v rámci kontextu. To je morálny relativizmus. Tak ako sa dopúšťa relativizmu cirkev, keď tvrdí, že je proti zneužívaniu detí. Ak by naozaj bola, vystupovali by jej predstavitelia proti nemu s rovnakým nasadením ako vystupujú proti prejavom iných sexuálnych orientácií, alebo proti plánovanému rodičovstvu. (Silnejší príklad flexibilných štandardov je, že cirkev exkomunikovala len jediného nacistu, Josepha Goebbelsa. Za to, že si vzal protestantku.)

Nemôžem hovoriť za ostatných, ateizmus sám o sebe nie je ideológia. Je to odmietanie nepotvrdených teórií iných ľudí, ktorí veria, že vedia ako by sme mali žiť. Nemám problém priznať, že som relativista, že nechcem aby iní činili mne, to čo im chcem činiť ja (chcem zatvárať vrahov, ale nechcem aby niekto zatvoril mňa), že sa nerozhodujem podľa absolútna, ale hodnotím každú situáciu jednotlivo a ak nájdem myšlienku, ktorá je podľa mňa bližšie pravde, tak ju prijmem. Pretože nechcem veriť, chcem vedieť.

A nie, veriaci ľudia pre mňa nie sú hlupáci. Sú ale podľa mňa intelektuálne leniví a ak poznajú argumenty proti, tak aj nepoctiví, tak ako som bol aj ja. Je krásne predstierať, že viem veci, ktoré nemám odkiaľ vedieť, že svet je tu pre mňa, že mi bolo zverené veľké tajomstvo, že nemám dôvod báť sa smrti a na druhú stranu, že je ťažké priznať si, že som sa celý život mýlil, že veci, ktoré mi hovorili rodičia a im ich rodičia nie sú pravdivé. Ale byť čestný sám k sebe a svojmu okoliu a hľadať pravdu je krajšie.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.