Nebezpečné cestovanie

Branislav Dudáš, 3. augusta 2016

Už dlhšie vnímam v mojom okolí tento fenomén: verejné priznanie plánovanej cesty, do ľubovoľnej destinácie, vždy spustí v poslucháčoch odpoveď: Do X? A nebojíš sa, že Y?

Ako v matematických funkciách, aj tu pre každé X existuje aspoň jedno Y: Turecko a krajiny Maghrebu automaticky evokujú prevraty, utečencov a teroristov, kým zvyšok Afriky vyrovnáva a zvyšuje o maláriu, AIDS a detských vojakov. Akékoľvek miesto v Európe evokuje teroristov, len Stredomorie evokuje teroristov A utečencov. A Grékmi vyrabované bankomaty, samozrejme. Južná Amerika ponúka Ziku a zlodejov, ktorí podhadzujú vlastné nemluvňatá, aby ich nemohli ich obete prenasledovať. A tak ďalej… Teroristov, šialených ozbrojencov, super-vulkán, komunistov, tsunami a jedovatú háveď si zvládnete poukladať do slepej mapy aj sami. Plus v Košiciach si vás možno niekto na kupku cvakne do mobilu…

Akoby ľuďom preskočilo a všetko, čo sa vo svete deje, bolo zlé. Pesimistickým prognostikom predpovedáme svetlú budúcnosť. Zabudnime však na chvíľu na tendenciu pozerať na veci tendenčne. Informácie o dianí mimo nášho zorného poľa nedostávame losovaním z gigantickej množiny všetkého, čo sa vo svete deje, ale z podstatne prefiltrovanej podmnožiny všetkého, čo sa deje vo svete a pritiahne ľudí k obrazovkám. Tam spočíva evolučný slepý bod:

Informácie, ktoré môžu prispieť k záchrane života majú vysokú cenu, preto sme naprogramovaní ich vyhľadávať. Ak v africkej savane lev zjedol pračlovekovi člena tlupy, venoval tomu náležitú pozornosť, pretože šanca, že obdobný osud za najbližším krovím rozmýšľa nad olovrantom bola nezanedbateľne nenulová.

Ten istý africký pračlovek by ale neocenil šamana, alebo iné médium, zvestujúce, že v Severnej Amerike niekoho postrehol podobný osud. Nebolo by to preň podstatné. Napriek tomu, že obaja inklinujú k narkotikám, pra-médium nielenže nefungovalo, ale ani nefungovalo tak, ako fungujú médiá moderné. Škoda. Ak by bolo bývalo, boli by sme podedili mentálne mechanizmy filtrovania večerných správ. Ale nie, my si musíme vedome pripomínať, že nemáme úplne všetky informácie, že tie, ktoré máme, sú málokedy úplné (ak sú vôbec pravdivé) a že nie všetko s nálepkou dôležité je dôležité.

Druhou príčinou nielen cestovateľského pesimizmu je neintuitívnosť štatistiky. Ľudia proste nevedia podvedome počítať prognostiku. Priemerná štatistická intuícia kognitívne vyspelého Homo sapiens prevedená do dialógu by vyzerala asi takto:

– Aká je šanca, že ak stokrát hodím mincou, stokrát mi padne hlava? Rýchlo! Rýchlo!
– Päťdesiat na päťdesiat!
– Čo? Prečo?
– No predsa buď áno, alebo nie…

A to bol ešte ľahký príklad. Ak máme počítať pravdepodobnosť jedinečnej udalosti, niečoho, čo sa ešte nikdy nestalo a ak sa to náhodou stane, už sa to nikdy nezopakuje, sme v koncoch. Vôbec netušíme s akými premennými tam vôbec kalkulovať? S počasím? Dňom v týždni? Priemernou rýchlosťou európskej lastovičky?…

Presne preto, ak sa prerieknem, že idem na predĺžený víkend do Paríža, bude na mňa moje potenciálne publikum pozerať akoby som bol pred popravou. Nikto však nebude mať problém, ak požiadam o odvoz na letisko. A to aj napriek tomu, že moje riziko smrti pri teroristickom útoku je sotva stotinou rizika smrti pri dopravnej nehode, ktoré dotyčný rád podstúpi. Kvôli mojej dovolenke!

Jasné, cestovanie nie je úplne bez rizika, ale ani neriskuje viac, ako treba, najmä ak sa robí správne. Je nebezpečné v tom, že ak človek vidí, že aj vonku sú niektorí dobrí, niektorí zlí, niektorí múdri, iní hlúpi, ale všetci rovnakí, vyzlečie ho to donaha z predstavy jedinečnosti, či už jeho vlastnej alebo jeho komunity, z jeho hrdej príslušnosti.

Cestovanie sa neznesie s extrémizmom. Preto momentálny extrémizmus útočí aj na cestovanie, nie len na svoje priame obete: Ak sa deje niečo “doma”, ľudia nemajú na výber, postavia sa problému čelom a riešia ho. Ak sa niečo deje u susedov, mnohí tam radšej prestanú chodiť, aby sa aj im neušlo a zamknú dvere a deťom povedia aby radšej sedeli doma, aby sa susedstvu vyhli. V uzavretých priestoroch sa vietor nehýbe, svetlo tam nesvieti, veci začínajú hniť. (Vtedy začnú niektoré zvieratá tvrdiť, že si to vlastne susedia zaslúžili.)

Nestačí byť divák, treba byť svedkom. Nikto sa nevráti z cesty taký, ako odchádzal, ak cestuje s otvorenými očami (oči, okná do duše, sú obojstranne priechodné).

Človek, ktorý po pohľade na diery po nábojoch v stenách panelákov v ex-Juhoslávii vidí doma presne to isté, čo videl predtým, je slepý.

Človek, ktorý po pohľade na viacgeneračnú rodinu večerajúcu ryžu z jedinej misky na podlahe obchodu a zároveň jednoizbového bytu v juhovýchodnej Ázii vidí svoje porcie rovnako, ako ich videl predtým, je slepý.

Človek, ktorý po pohľade na deti nesúce na ramenách vodu z Nílu vidí svoje detstvo rovnako, ako ho videl predtým, je slepý.

Človek, ktorý po pohľade na Srí Lanku zdevastovanú prívalovou vlnou roky po katastrofe vidí fungovanie svojej krajiny stále rovnako, ako ho videl predtým, je slepý.

A najmä, človek, ktorý po pohľade na šťastie ľudí, ktorí nevlastnia takmer nič, pozerá na šťastie rovnako, ako predtým, je slepý.

A to hovorím ako človek, ktorý prakticky nikde nebol. Alebo aspoň nie niekde, kde sa diali veci.

Podľa Pascala je zdrojom ľudského nešťastia to, že človek nedokáže ostať potichu vo vlastnej izbe. Podľa mňa je zdrojom šťastia to, že tam ostať nemusí.

PS: Ak náhodou musíte alebo chcete ostať vo vlastnej izbe, alebo kancelárii, cestujte aspoň ako pasažieri v mysliach iných. Vezmite do ruky knihu, cestopis, alebo kľudne vycestujte aj do histórie, do novej vednej disciplíny, do hypotetickej situácie, do cudzieho milostného vzťahu, kamkoľvek, len preboha neseďte potichu vo vlastnej “výnimočnej” lebke.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.