Dosť bolo jednosmernej multikulturality

Branislav Dudáš, 6. februára 2014

Kultúra nie je symbolický vzor, ktorý by mal byť chránený a uchovávaný ako motýľ zaliaty v jantári. Jej miesto nie je v múzeu, ale v činnostiach každodenného života, kde sa vyvíja pod tlakom súperiacich cieľov a konkurenčných kultúr. Kultúry neexistujú ako nemenné rozdiely, ktoré by mali byť uctievané, súťažia medzi sebou ako lepšie a horšie spôsoby ako niečo dokázať, nie z pohľadu nejakého externého pozorovateľa, ale z pohľadu nás, ľudí, ktorí sa snažia čeliť drsnej realite života.

Multikulturálne zmýšľajúci ľudia dnes považujú boj proti prieniku cudzích kultúr do Európy za prejav netolerantnosti. Tolerancia však funguje, len ak je obojstranná. Príkladom nech je islamská kultúra. Najväčšie protesty proti netolerantnosti západu v prípade karikatúry Mohameda boli paradoxne v najmenej tolerantných krajinách. Moslimskí extrémisti išli zošalieť, pretože sa západ nesprával podľa ich pravidiel, ktoré stanovili pre všetkých. Snaha jednostranne zaviesť pravidlá pre všetkých je sama o sebe prejavom intolerancie. A predsa mnohí interpretujú „znesvätenie“ Koránu ako nedostatok tolerancie. Tolerancia však neznamená, nemôže a ani by nemala znamenať povinnosť podriadiť sa pravidlám presvedčení, ku ktorým sa človek nehlási. Myšlienky si nezaslúžia úctu a práva, ľudia áno. A nedostávajú ich. (Ku karikatúre dodám len, že ak existuje niekto, kto by nemal mať v rukách moc, tak sú to ľudia bez zmyslu pre humor.)

Francúzski zákonodarcovia, ktorí sa snažili odvrátiť nosenie závojov alebo buriek, či už zahaľujúcich tvár alebo celé telo, nezavádzali zákaz. Naopak, snažili sa odvrátiť obmedzovanie: obmedzenie žien vybrať si vlastný odev, obmedzenie ich práva nesúhlasiť s mužmi a náboženskými autoritami a obmedzenie práva všetkých ľudí pozerať sa jeden druhému do tváre. Navrhovaný zákon vychádzal z najlepších tradícií Francúzskej republiky, podľa ktorých sú si všetci rovní. Pred zákonom, a čo je nemenej dôležité, aj tvárou v tvár. (Zverili by ste svoje dane/peniaze/telo/dieťa niekomu, kto vám odmieta ukázať svoju tvár?)

To, že ženy na verejnosti odhaľujú svoju pokožku nie je prejavom kultúrneho úpadku, ako si myslia kritici, naopak, ukazuje to, že sme natoľko civilizovaní, že sa ženy nemusia obávať obťažovania a útokov.

Slovami Donalda Symonsa, ak by len jeden človek na svete vzal do ruky ustráchané a plačúce malé dievča, špinavou čepeľou mu odrezal genitálie a potom ju naspäť zašil nechávajúc len malý otvor na moč a menštruáciu, jediná otázka, ktorá by zaznela by bola či existuje dostatočne tvrdý trest. Ale ak toto zverstvo páchajú milióny ľudí, tak namiesto toho, aby sa naše pobúrenie znásobilo miliónkrát, zrazu sa s z toho stáva „kultúra“ a magicky sa stane menej, nie viac, hroznou a dokonca je obhajovaná niektorými západnými „filozofmi morálky“, vrátane niektorých feministiek.

Nechápte ma zle, som za to, aby sme do našej kultúry púšťali cudzie prvky, ak sa nám páčia. Vyberajme si to najlepšie z oboch svetov, tak ako sme kedysi prijali grécku demokraciu alebo rímske právo. (Nepotrebujeme ďalšie alebo iné dogmy z doby bronzovej, tých máme stále dosť.) Myslím si však, že stačilo jednosmernej multikulturality a tolerancie, ktorá nás prinútila prijať masochizmus za ideál pod hrozbou toho, že jeho jedinou alternatívou je sadizmus. Je na nás, či si ochránime to, čo urobilo z Európy priestor, pre ktorý denne nohami, člnmi a autami hlasujú desiatky utečencov hľadajúcich lepšie miesto pre život.

Nemilosrdné čísla nech ukážu ten strašidelný rozdiel. V roku 2002 sa súčet hrubých domácich produktov všetkých arabských krajín nevyrovnal Španielsku. Ešte viac zarážajúce je, že Španielsko preloží do španielčiny ročne viac kníh, ako celý arabský svet preložil do arabčiny od deviateho storočia. Podľa Arab News zase arabské dieťa číta v priemere šesť minút ročne v porovnaní s dieťaťom zo Západu, ktoré číta dvanásťtisíc minút ročne. Oveľa lepšie na tom neboli ani dospelí – dospelý Arab prečíta v priemere štvrť strany za rok, kým dospelý Angličan sedem kníh a dospelý Američan dokonca jedenásť kníh. Mimochodom, toto nie sú dve nesúvisiace štatistiky. Za kauzalitu by som tu dal ruku do ohňa.

Akokoľvek sa rozhodneme, ľudstvo pôjde ďalej. Nepredpokladajte však, že to bude v podobe západnej civilizácie, tak ako ju poznáme. Práve v tomto momente sme na miske váh. Ak sa vzdáme, ďalšie kroky urobí niekto iný, nie my. Nedostali sme žiadne záruky, ktoré by nedostali aj Asýria, Egypt alebo Rím. Aj my sa raz staneme niečiou minulosťou, otázne je, či ostaneme, alebo sa staneme, budúcnosťou.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.