Ak ste koala, máte to jednoduché. Na raňajky si dáte eukalyptus, na obed eukalyptus a na večeru zbytky z obeda. Kolegovia všežravci to majú ťažšie. Nemajú geneticky zakódovanú encyklopédiu jedlých surovín a už vôbec nie kuchársku knihu. V prírode sa každý všežravý jedinec musí sám naučiť, ktoré jedlá sú pre neho dobré a ktoré nie. Potkan každého kandidáta na jedlo najprv ochutná a počká aby zistil, čo to s ním urobí (Preto je také ťažké ich otráviť). Človek je iný. Vďaka svojim schopnostiam zaznamenávať informácie a šíriť ich ďalej, nemusí každý z nás rozmýšľať, ako by asi chutila tá vtipná červená huba s bielymi bodkami. Naša dilema už neznie, čo môžeme zjesť a prežiť, ale „Čo bude dnes na večeru?“

Homo sapiens sa s vynálezmi ako domestikácia a poľnohospodárstvo dostal do takého stavu, že už si nedokáže vybrať zo všetkých tých možností: praženica alebo Chicken McNuggets, ovocie alebo Oreo? Toľko možností privádza ľudí do úzkosti a tá pramení v dysfunkčné stravovacie zvyky. Tie sa potom snažíme riešiť viac či menej úspešnými pokusmi a poverami. Včera boli vajíčka v poriadku, dnes by vás zabili. Včera sme varili na oleji, dnes na masti. Pred pár dňami by ste si nekúpili ani vosk na parkety ak by v ňom bol tuk a dnes si myslíte, že to boli sacharidy, kto zaútočil na WTO. Kde je pravda?

Ako lovci a zberači, dvíhajúci zo zeme neznámu hubu a hľadajúci ju v pamäti s cieľom zistiť, či je jedlá, dvíhame v supermarketoch do rúk balenia, pri ktorých si už nemôžeme byť istí našimi zmyslami, študujeme etikety, škrabeme sa na hlave nad frázami ako „dobré pre srdce“, „bez nasýtených tukov“, „bezklietkové“, alebo „voľný výbeh“. Čo je „prírodná chuť grilu“ alebo TBHQ a xanthanová guma? Čo sú všetky tie veci a ako sme k ním dopekla prišli?

Pre Michaela Pollana, autora knihy The Omnivore’s Dillema sú cesty, akými sa jedlo na náš stôl dostáva rovnako dôležité, ako jedlo samotné. Vo svojej knihe sa vydal na štyri dobrodružné výpravy aby zistil, odkiaľ pochádza naše jedlo a čo sa za ním skrýva. V prvej z nich sa zameriava na industriálne jedlo, najmä na najúspešnejšiu poľnohospodársku plodinu všetkých čias. Na rastlinu, ktorá skrotila ľudí – kukuricu. Zisťuje odkiaľ prišla, aj prečo by vyhynula už pár rokov po tom, ako vznikla náhodnou genetickou mutáciou, ak by ju neobjavil hladný indián. Vysvetľuje čo všetko s ňou (a nakoniec aj s nami) spraví genetická mutácia, prečo sa kukurica správa ako ropa, že podobne ako za ropou za jej úspechom stojí zbrojársky priemysel a že v skutočnosti aj ropou je. Prejde sa s nami supermarketom, kde nám ukáže, že väčšina dnešných potravín sú len derivátmi kukurice – pre zaujímavosť spektrografiou zistí, aké podiely potravín z McDonald’s sú kukurica. Hranolky = 23 % kukurice. (Mami, aj Cola je kukurica? Aj hranolky sú kukurica? Aj Miško je kukurica?)

Kukurica je to, čo kŕmi dobytok, ktorý sa stane steakom. Kukurica kŕmi sliepky a prasce, morky a jahňatá, sumcov a čoraz viac aj lososov, ktorí sú od prírody mäsožraví, sa farmári snažia prerobiť tak, aby toleroval kukuricu. Vajíčka sú vyrobené z kukurice. Mlieko, syry a jogurty, ktoré pôvodne pochádzali z kráv spásajúcich trávu, dnes pochádzajú z Holsteinov, ktorí trávia život v halách, pripevnení k strojom, žerúc kukuricu.

V rámci experimentu si kúpi teľa a odovzdá ho do opatery bitúnku a následne sa na neho ide pozrieť. Tam zistí, že ho napchávajú kukuricou, aby mohlo ísť na porážku už po pár mesiacoch, namiesto po pár rokoch. Dozvieme sa, čím ešte tie zvieratá kŕmia a ak sa dovtedy nepovraciame, tak aj ako žijú a prečo ich musia napichať antibiotikami.

V druhej časti sa Pollan, mimochodom investigatívny žurnalista pre The New York Times zameria na nálepky BIO a Organic. (Už len to, že potrebujeme investigatívneho žurnalistu, aby nám povedal odkiaľ prichádza naše jedlo je na facku.) Zisťuje, že bio-organické sliepky musia mať zo zákona prístup k voľnému výbehu. Firmy to riešia tak, že dajú všetkým x stovkám sliepok prístup k pár metrom štvorcových trávy. Získajú ho však až potom, ako si zvyknú na život v klietke a boja sa ju opustiť.

Za dolár si môžete kúpiť 1200 kalórii zemiakových lupienkov alebo keksíkov, ak by ste ho však použili na jedlo ako mrkva, ten istý dolár by vám zaplatil len 250 kalórií. V oddelení s nápojmi si môžete za dolár kúpiť 875 kalórií ochuteného nápoja, alebo 170 kalórií ovocného džúsu.

Ako sa môže stať niečo také, že burger z fast-foodu vyrobený z kukurice a fosílnych palív stojí menej ako burger vyrobený z trávy a slnečných lúčov?

V tretej kapitole, zameranej už nie na industriálny, ale na prírodný prístup, autor nachádza svojho osobného hrdinu. Je ním osvietený a sebestačný farmár Joel Salatin, ktorý si všetky potraviny dopestuje sám, odmieta používať chemikálie, zvyšovať kvantitu produkcie a tým zárobok na úkor kvality. Jeho farma sa vezie na vlnách prírodných cyklov. Na vlastnej knihe zažijeme, aké je to vlastnoručne zabiť sliepku aj vyhnať kravy na pašu.

Ako poslednú, tú najdivokejšiu možnosť, ako získať jedlo si Pollan zvolil život lovcov a zberačov. Ako človek, ktorý nikdy nedržal zbraň získa loveckú licenciu, uloví divoké prasa. Tomu však predchádza kapitola o vegetariánstve a vegánstve a právach zvierat. Celý život mal strach z otravy hubami a predsa sa naučí, ktoré sú jedlé a sám si ich nazbiera. Natrhá ovocie a vypestuje si vo vlastnej záhradke zeleninu. A zo všetkých týchto prísad uvarí výbornú večeru pre všetkých, ktorý ho na jeho ceste sprevádzali.

Prasa má väčší záujem, aby bol dopyt po slanine, ako ktokoľvek iný. Ak by všetci na svete boli židia, prasatá by vôbec neexistovali.

To, že je Michael Pollan investigatívny žurnalista a dokonca profesor žurnalistiky na Berkeley je z knihy cítiť. Jeho štýl je krásne chytľavý, človek má pocit, že číta článok v časopise a pritom je to výborná a plnohodnotná kniha. Z informácií v nej sa vám niekedy zdvihne žalúdok a inokedy sa vám v ústach budú robiť sliny a vyrabujete chladničku. Nikdy by som neveril, že sa nebudem vedieť odtrhnúť od kapitoly, v ktorej sa okrem iného vysvetľuje, ako sa sadí kukurica a už vôbec nie, že by som bol ochotný si takú knihu prečítať dvakrát. A predsa pri The omnivore’s dilemma: a natural history of four meals od Michaela Pollana som si robil poznámky asi na každej strane a prečítal by som si ju aj trikrát. Odporúčam všetkými desiatimi.

Kniha je bohužiaľ zatiaľ dostupná len v anglickom jazyku. Ak vás zaujala a chcete si ju prečítať, môžete si ju za výbornú cenu kúpiť v tomto kníhkupectve. Pomôžete mi tak získať knihu na ďalšiu recenziu.