Branislav Dudáš – {crea-t-witty}

Hovoria vám niečo pojmy ako 42, Marvin, alebo Zafod? Áno? A čo Dirk Gentley? Holistická detektívna kancelária? To už nie? Hmm, tak to je vážny nedostatok vo vzdelaní.

Douglas Adams, autor päťdielnej humoristickej trilógie o cestovaní vesmírom Stopárov sprievodca po galaxii má na svedomí aj dvojdielnu sériu o svojráznom súkromnom detektívovi. Holistické metódy Dirka Gentleyho sú jemne povedané šialené. Až tak, že zasahujú do hraníc geniality. Vysvetlím pojem holistické: Dirk Gentley je presvedčený, že všetky veci vo vesmíre sa ovplyvňujú. A preto, z každého atómu môžete vytĺcť informácie o celom celučičkom zvyšku vesmíru. Až do takej miery, že ak sa opýta malého dieťaťa na ulici na riešenie zložitého prípadu, tak mu faganisko povie riešenie. Alebo, ak je Dirk stratený, sleduje auto, ktoré vyzerá že vie kam ide. Málo kedy sa tak dostane tam, kam chcel ísť, ale vždy sa dostane tam, kde mal skončiť. Metódy prudko absurdné na to, aby sa nad knihou dalo od srdca zasmiať.

Douglas Adams napísal o detektívnej činnosti Dirka Gentleyho dve knihy: Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho, kde objasníte vraždu muža, mačky a kvánt pizze a Dlhý temný súmrak bohov, kde odhalíte, kto v skutočnosti stojí za výbuchom na londýnskom letisku Heathrow, označovanom ako akt vyššej moci. Obe vydal tento rok Slovart, s veľmi kvalitným prekladom a jednoznačne krajšou obálkou ako majú české vydania.

Knihy sa čítajú veľmi príjemne, jednoducho. S dostatkom voľného času ich dostanete do seba behom jedného dňa a zostane vám po nich pocit, že chápete ten absurdistan okolo vás a chuť úžasného humoru na jazyku.

Citáty z kníh:

“K zodpovednosti za výbuch sa prihlásili tí, čo vždy. Najprv IRA, potom OOP a nakoniec plynárne.”

“Umrel na predávkovanie sa tehlovou stenou pod vplyvom ferrari a tequily.”

O Newtonovom objavení gravitácie a dvierok pre mačky: “Tú vec nevypínajú ani cez víkendy.” Odhodil na zem cigaretu. “Niekto by si to skôr či neskôr všimol. Ale dvierka pre mačky… ah, to je úplne niečo iné. Kreativita, čistá kreativita. Dvere vo vnútri dverí, chápeš?”

Milé deti, posaďte sa okolo mňa, dnes vám prečítam niečo z knižky, z ktorej vám rodičia určite nečítali. Volá sa Paralelní světy. Jej autorom je Michio Kaku, chlapík, ktorý síce vyzerá ako pán Miyagi z Karate Kid, ale ako správny teoretický fyzik pestuje bonsaje len vo vákuu a pod čapicou má naložené.

Jeho kniha sa zaoberá vesmírom, jeho vznikom, životom, pubertálnymi výstrelkami, zánikom a možnými spôsobmi, ako by sme sa na ten zánik mohli pozerať z opačnej strany televízora. Prevedie nás históriou a podstatou fyzikálnych teórii od Newtona až po M-teóriu formou tak poučnou a zábavnou, až by Ján Ámos zaplesal. Ukáže, že na každú z kozmologických teórií najprv prišli autori sci-fi a inej beletrie a až potom fyzici; že čisto teoreticky je možné splodiť so svojou vnučkou jej matku (a nič nie je praktickejšie ako dobrá teória); alebo že ak sa nachádzame v strede gule, môžeme sa od neho pohybovať tak, aby sme sa nepriblížili k jej plášťu.

Kaku ako správny popularizátor vedy využíva jednoduchý, ľahko vnímateľný jazyk a je ním schopný vysvetliť podstatu veci aj človeku, ktorý ma naštudovanú kvantovú fyziku len z prvých troch sérií Stargate. A nie len to: mnohokrát prehovára do duše človeku tak účinne, že to až núti k zamysleniu sa nad sebou samým.

“Fyzik skúma atómy, z ktorých je zložený. Takže fyzik je vlastne spôsob, ako sa jeden atóm môže dozvedieť niečo o inom atóme.”

Vy teraz, na rozdiel od Erwina Schrödingera, viete, že kniha Paralelní světy je dobrá aj bez toho, aby ste ju otvorili.

Prechádzam sa Modrou, mestečkom, do ktorého som sa nepriviezol vlakom. Vlastne neprechádzam. Predieram sa davom. Koná sa totiž vinobranie. Bruško plné pečenej klobásky a niečoho ako kofola z plastového pohára nedovolí prekrviť mozog dostatočne na to, aby som bol schopný rozhodnúť sa kam teraz. Nechávam sa unášať davom a rozmýšľam na aký kolotočársky šmejd oplieskam peniažky. A práve vtedy som ho zazrel.

Stál tam, chlap neurčitého výzoru a neodhadnuteľného veku. Nebolo na ňom nič zaujímavé. Jeho okolie však bolo. Stál v centre trhového antikvariátu. Knižky rozložené na kapote auta, ku ktorému sa isto viažu nostalgické spomienky niektorého z rovesníkov mojich prarodičov. Ja ako osoba zmietajúca sa na pomedzí medzi bibliofilom a bibliopatom som neodolal. Po pár sekundách skenovania ponuky som ju našiel. Knihu s veľkým K. Knihu, ktorú som hľadal už dlho. Schytil som ju do ruky skôr ako by ju niekto iný stihol zaregistrovať.

Plný očakávaní som sa obrátil na neurčitého pána: “Koľko?”

S jemne maďarským prízvukom mi odpovedal: “Desať.”

Duša mi zaplesala, peňaženka zakrochkala blahom. Vytiahol som peňaženku, z peňaženky dvacku a podal ju Neurčitému.

Smutne sa na mňa zahľadel a vraví: “Nemám vydať…”

Potešený z čerstvého úlovku kývnem rukou na znamenie, že si nemá robiť starosti, že stopercentné všimné dávam pravidelne.

Potešený kardinálnym úlovkom som sa vrhol späť do davu. Chrániac knihu vlastným telom, som ju otvoril a privoňal si. V okamihu keď som knihu odťahoval od čuchového aparátu, som kútikom oka postrehol, že niečo je zle. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že je po maďarsky…

Ponaučenia:

1. Nechoďte do Modry, nič dobrého z toho nekuká.

2. Nejedzte klobásky, ak neviete čo do nich dávajú.

3. Ak dávate stopercentné prepitné, tak si buďte istý, že viete za čo…