Som presvedčený o tom, že žijeme v dobe s historicky najnižšou mierou násilia. Pravdepodobne si teraz myslíte, že som dostal od niekoho po hlave a mám niečo s mozgom. Nezatracujte ma, kto veľa zatracuje, málo chápe.

Psychológovia už dávno poukázali na fakt, že ľudská myseľ vyhodnocuje pravdepodobnosť udalosti podľa toho, ako ľahko si spomenie na jej príklady. A scény vrážd majú omnoho vyššiu šancu dostať sa do našich obývačiek a zapísať sa nám do pamäte ako scény ľudí umierajúcich na starobu. Ak by aj na svete denne umieralo len pár desiatok ľudí násilnou smrťou, stále by to stačilo na naplnenie večerných správ, takže dojem z miery násilia bude stále vyšší ako jeho skutočná miera. Tá v skutočnosti pri všetkých násilných trestných činov a ozbrojených konfliktoch neustále klesá. A že ich vnímame ako znaky toho, ako hlboko môže ľudská bytosť klesnúť v skutočnosti ukazuje ako vysoko sme stúpli.

Všeobecné presvedčenie o vysokej miere násilia ovplyvňuje najmä naše vnímanie toho, čo sa deje v USA a ako koná „Amerika“ vo svete. Áno, Američania sú z Marsu a Európania sú z Venuše. A nie je to len tým, že sú gun-happy národom. Ak by sme si odmysleli všetky usmrtenia strelnými zbraňami a započítali iba tie s nožmi, lanami, oceľovými rúrami, francúzskymi kľúčmi, svietnikmi etc., Američania by mali stále vyššiu mieru vrážd ako Európania. Aj pre nich však platí klesajúca tendencia.

Ročná miera vrážd v Spojených štátoch na svojom súčasnom minime 10,2 zavraždených zo 100.000 obyvateľov v roku 1980 je štvrtina z vrážd v západnej Európe v roku 1450, desatina pri pôvodných Inuitských kmeňoch a päťdesiatina ročnej miery bezštátnych spoločností.

Jedným z dôvodov prečo sa násilie vytráca (aj keď nikdy nezmizne úplne) je postupný ústup od tvrdých a nepodložených ideológií smerom k racionálnemu mysleniu. Vezmite si napríklad vymiznutie ľudských obetí z náboženských dôvodov, ktoré boli ešte pred pár stovkami rokov bežné vo väčšine sveta. Svet bol vtedy plný nástrah, utrpenia, nepríjemných prekvapení, moru, hladomoru a vojen. Otázka ako „Aký boh by stvoril takýto svet?“ by mala opodstatnenú odpoveď „sadistický boh, boh, ktorý rád vidí ľudí krvácať a trpieť.” Tak prečo v tom nebyť proaktívny? Radšej oni ako ja.

Postupne sa však podobné praktiky začali vytrácať. Napríklad upaľovanie čarodejníc. Zodpovedných postupne nakazil vedecký duch a začali postupne sami pre seba testovať svoje hypotézy. To, že dnes by tieto experimenty vyvolali pohoršenie, svedčí o tom, že sme sa posunuli ešte ďalej.

Milánsky sudca zabil svoju mulicu, obvinil z toho svojho sluhu a podrobil ho mučeniu, po ktorom sa muž k činu priznal. Zo strachu, že bude znova mučený to dokonca odmietol odvolať. Sudca následne na svojom súde mučenie zakázal.

Náboženstvá sú bežné aj dnes, ľudia praktikujú vieru, ktorá sa za posledné dve tisícky rokov sotva zmenila, ale keď príde na ich skutky, rešpektujú moderné normy nenásilia a tolerancie. Benevolentné pokrytectvo, za ktoré by sme mali byť vďační.

Charles Napier, vedúci dôstojník britskej armády v Indii, odpovedal na sťažnosť ohľadom zákazu suti takto: “Vy tvrdíte, že je vašim zvykom upaľovať vdovy. V poriadku. My tiež máme zvyk: ak muž upáli ženu zaživa, uviažeme mu okolo krku povraz a obesíme ho. Stavajte si svoje obradné hranice, Vedľa nich budú moji stolári stavať šibenice. Nasledujte svoje zvyky. A my budeme nasledovať naše.

Najväčšie nebezpečenstvo prichádza z presvedčení, ktoré znižujú hodnotu životov ľudí z mäsa a krvi, ako viera, že utrpenie na tomto svete bude odmenené v tom ďalšom, alebo že muž na samovražednej misii dostane svoj vlastný posmrtný sedemdesiatdva členný Playboy Mansion.

Bohužiaľ, proti ideológiám nie je žiadna liečba. Sú postavené na tom, čo nás robí rozumnými. Vo veciach vidíme dlhý, abstraktný reťazec kauzalít. Získavame vedomosti od iných ľudí. Koordinujeme s nimi naše správanie, niekedy pridržiavaním sa spoločných noriem. Pracujeme v tímoch, dosahujeme ciele, ktoré by sme sami nedosiahli. Premýšľame v abstrakciách, bez prílišného zdržiavania sa konkrétnymi detailmi. Nebezpečné ideológie sa objavia vždy, keď sa tieto schopnosti spoja v toxických kombináciách.

Solženicyn popísal stretnutie strany, ktoré končilo poctou Stalinovi. Každý stál a tlieskal z plných síl tri minúty, potom štyri, potom päť… a potom sa nikto neodvážil skončiť ako prvý. Po jedenástich minútach rastúcej bodavej bolesti dlaní sa na pódiu posadil jeden z riaditeľov továrne, nasledovaný vďačným zhromaždením. V ten večer ho zatkli a poslali do gulagu na desať rokov.

Vznik štátov si priniesol svoje vlastné ideológie. Štát, v podobe, v akej ho opísal Hobbes vo svojom Leviathanovi priniesol aj zníženie násilia. Zákony môžu byť hlúpe, ale sú hlúpe a nezaujaté. Merajú spôsobenú škodu bez samoobslužných úmyslov páchateľa alebo obete. Aj keď jedna strana bude vždy nesúhlasiť, štátny monopol na použitie sily zabraňuje odsúdenému bojovať proti rozsudku silou. Zvýšenie šancí na prirodzenú smrť má teda svoju cenu. Ako napísal Tacitus: „V minulosti sme trpeli kvôli zločinom; teraz trpíme kvôli zákonom.“

Významný pokles násilia nastal po zavedení kníhtlače. Čítanie je získavanie perspektívy. Ak sú vo vašej hlave cudzie myšlienky, pozorujete svet cudzími očami. Nezažívate len okolnosti, ktoré by ste inak z prvej ruky nezažili, ale dočasne zdieľate cudzie postoje a reakcie. Jednoduché a lacné šírenie myšlienok zvýšilo komplexnosť a kvalitu myšlienok a nakoniec viedlo k osvieteneckej Republike listov, vzájomnej konštruktívnej kritike publikácií poštou, staršej verzii dnešnej blogosféry.

V hermetickej izolácií bujne rastú toxické a nebezpečné myšlienky. Slnečné svetlo je najlepšia dezinfekcia a vystavenie zlej myšlienky kritickému svetlu iných myslí poskytuje šancu, že začne vädnúť a umrie. Povery, dogmy a legendy mali v Republike listov nižšiu šancu na prežitie. Upaľovanie ľudí a pozorovanie či horia sa stalo hlúpym dôkazom viny. Poprava ženy, za to, že kopulovala s diablami a potom ich menila na mačky sa stala šialenstvom. A pokiaľ nie ste dedičný absolutistický monarcha, pravdepodobne vás už nepresvedčia, že dedičná absolutistická monarchia je optimálna forma vládnutia.

Osvietenectvo odstránilo hodnoty, ktoré neviedli k ľudskému rozkvetu ako hrdosť na národ, rasu alebo triedu, fetišizáciu hodnôt ako mužnosť, vznešenosť, hrdinstvo, sláva a česť a vieru v mystické sily, výpravy a osud, kým podporilo publikovanie, vzdelanosť, cestovanie, vedu a rozširovanie intelektuálnych a morálnych horizontov.

Ďalšou silou pôsobiacou v neprospech násilia bol rast medzinárodného obchodu a globalizácia.

Svet, v ktorom môže človek ráno otvoriť noviny a vidieť malé vystrašené nahé dievčatko bežiace smerom k nemu od napalmového útoku, aj keď sa to odohráva tisícky kilometrov ďaleko, nie je svetom, kde môže autor napísať, že vojna je „základom všetkých vysokých hodnôt a schopností človeka“ (John Ruskin), alebo že “rozširuje ľudskú myseľ a pozdvihuje jeho charakter” (Alexis de Tocqueville)

Samozrejme, sme ďaleko od ideálneho stavu morálnej vyspelosti. Ľudia dychtia po pekných veciach, snívajú o sexe s nevhodnými partnermi, alebo premýšľajú o vraždách. Ale iné hriešne túžby sa už takmer vytratili. Väčšina ľudí sa netúži pozerať na upaľovanie mačky zaživa, nehovoriac o upaľovaní ľudí. V tomto zmysle sme iní, ako boli naši predkovia pred pár stáročiami, ktorí s tým súhlasili, robili to a dokonca si vychutnávali pohľad na neskutočnú agónu inej živej bytosti. Čo cítili títo ľudia? A prečo to dnes necítime my?

Nielen, že nebojujeme vo vojnách v takej miere ako kedysi a vraždíme menej ako kedysi, ale aj „okrajové“ druhy násilia stratili na intenzite. Napríklad násilie na deťoch. Podľa britského koronera z roku 1862 „polícia nevenovala nájdeniu mŕtveho dieťaťa viac pozornosti, ako nájdeniu mŕtvej mačky alebo psa.“ Ak dnes bijete svoje dieťa, spoločnosť sa na vás pozerá cez prsty.

Bolesť a pocit trápnosti odpútavajú pozornosť dieťaťa od toho, čo urobilo zle a ak má byť jediným dôvodom ich slušného správania vyhýbanie sa takýmto trestom, potom, akonáhle sú mama a otec otočení chrbtom, môžu robiť zle koľko sa im zachce. Ale pravdepodobne najväčší dôvod prečo sa vyhýbať výprasku je symbolický. Výprask odporuje ideálu nenásilia v rodine a spoločnosti.

Kedysi utláčané skupiny konečne dostávajú svoje práva. Ženy už nie sú v porovnaní s mužmi menejcenné a sexuálne inak orientovaní ľudia už môžu žiť bez obáv z perzekúcie (spomeňte si na Alana Turinga, ktorý rozluštil kód Enigma a zachránil dnešnú západnú civilizáciu, ktorého kvôli jeho homosexualite stíhali, perzekuovali a dohnali k samovražde), aj keď k úplného vyrovnania práv sa ešte nedočkali. Zrovnoprávnenie žien má tiež svoj podiel na poklese násilia – muži sú z Marsu a Mars je bohom vojny.

Yamaguchi prežil jadrový výbuch v Hirošime, ale pri rozhodovaní sa, kam utiecť pred následkami katastrofy sa rozhodol nešťastne: Nagasaki. Druhý výbuch tiež prežil. Žil ďalších šesťdesiatpäť rokov, umrel v roku 2010 vo veku deväťdesiattri rokov. Muž, ktorý prežil jediné dva jadrové útoky v histórii si zaslúži našu pozornosť. Pred smrťou ponúkol návod na mier v nukleárnej dobe. „Jediní ľudia, ktorí by mali mať dovolené riadiť krajiny s jadrovými zbraňami sú matky, ktoré stále koja svoje bábätká.“

Zašli sme až tak ďaleko, že obmedzujeme násilie nie len medzi ľuďmi ale aj násilie na iných tvoroch. Práva zvierat si zvieratá nemohli vybojovať samé, nikdy nemali dostatočne silnú vyjednávaciu pozíciu. Ich práva neboli ani vedľajším produktom obchodu alebo reciprocity, nemali nám čo ponúknuť výmenou za to, že sa k nim budeme správať humánnejšie. Je to krásny prejav straty chute niekomu ubližovať. Veď už aj Španieli sami bojujú proti tradičným býčím zápasom, ktoré kedysi ospevoval aj Ernest Hemingway.

Tridsať rokov po ňom Tom Lehrer opísal svoj dojem z býčích zápasov odlišne. „Povzbudzoval som bandillerov, kým zabíjali býkov svojimi šikovnými spôsobmi, lebo tak dobre som sa nebavil od doby čo bratovho psa Rovera prešlo auto. Rovera zabil Pontiac,“ Lehrer dodáva, „a učinil tak s takým pôvabom a umením, že svedkovia ocenili vodiča oboma jeho ušami a chvostom.“

Možno si myslíte, že doba je zlá, že to, že sa ženy odhaľujú a muži sú vulgárni poukazuje na úpadok mravov. Práve naopak, je to znak toho, že žijeme v spoločnosti natoľko civilizovanej, že sa ľudia nemusia báť násilia ako následku svojho konania. Ako povedal spisovateľ Robert Howard „Civilizovaní ľudia sú neslušnejší než divosi pretože vedia, že môžu byť neslušní bez toho aby im za to niekto rozbil lebku.“

Nechápte ma zle, nesnažím sa vás tu presvedčiť, že ľudstvo vstúpilo do veku vodnára, v ktorom z každého človeka vymizne násilie, ale o tom, že v priebehu histórie došlo k podstatným zníženiam násilia a že je potrebné im rozumieť. Tieto poklesy sú podmienené politickými, ekonomickými a ideologickými podmienkami, ktoré v určitom čase ovplyvnili niektoré kultúry. Ak sa tieto podmienky zmenia, miera násilia môže znova rásť.

Ak si stále myslíte, že v minulosti bolo ľuďom lepšie, spomeňte si, že naši predkovia boli napádaní všami a parazitmi, ich jedlo bolo nevýrazné, monotónne a nepravidelné. Zdravotná starostlivosť existovala len v podobe lekárskych pílok a zubárskych klieští. Obe pohlavia pracovali od východu slnka po jeho západ a potom sa ponorili do temnoty. Zima predstavovala mesiace hladu, nudy a samoty. Len pred nedávnom začali ľudia cestovať ďalej než pár kilometrov od ich miesta narodenia. Nikto nemal ani tušenie o veľkosti kozmu, prehistorických civilizáciách, genealógii živých tvorov, genetickom kóde, mikroskopickom svete a o základných kameňoch hmoty a života. Hudobné nahrávky, dostupné knihy, okamžité správy o svete, reprodukcie úžasných umeleckých diel, a filmové drámy boli nepredstaviteľné, nieto dostupné v zariadení, ktoré sa zmestí do kapsy. Keď deti emigrovali, ich rodičia ich už nikdy nemuseli vidieť alebo počuť ich hlasy alebo stretnúť svoje vnúčatá.

Ak sa chcete dozvedieť viac o dôkazoch toho, že miera násilia vo svete postupne klesá, siahnite po knihe The Better Angels of Our Nature: Why Violence Has Declined od Stevena Pinkera (kúpiť si ju môžete napríklad v tomto kníhkupectve, poštovné je zadarmo). Postupne sú v nej analyzované nie len všetky druhy násilných aktov, akých sa kedy ľudia dopustili, ale aj hlavné motívy, ktoré vedú ľudí k násiliu a ľudské vlastnosti, ktoré vplývajú na jeho pokles. Obzvlášť z kapitol zameraných na vraždu a genocídu mi stály vlasy dupkom. Samozrejme, všetky myšlienky v knihe sú výborne podložené argumentmi a dôkazmi – za zmienku stojí takmer dvetisíc zdrojov, na ktoré sa autor odvoláva. Kniha je úctyhodná svojim rozsahom necelých tisíc strán a každá jedna z nich stojí za to. Len moje poznámky a opísané časti textu by stačili na jednu menšiu knižku. Mimochodom, autor Steven Pinker bol pred nedávnom zvolený tretím najvplyvnejším mysliteľom roku 2012 (na prvom mieste bol čitateľom mojich recenzií známy Richard Dawkins).