Existuje mnoho „zaručených“ návodov, ako na život. Ľudia, ktorí žijú v rovnakých podmienkach majú veľmi podobné návody. Je to preto, lebo tí, ktorí sa riadili zvláštnymi pravidlami neprežili, aby sa s nami o ne podelili. Ak si lovci vymýšľajú nové spôsoby lovu a niektorí si zvolia „kreatívnejší“ dizajn, divočina rozhodne, kto sa z lovu vráti živý a sýty, aby sa o svoj postup podelil.
Všetci žijeme a teda všetci sme experti, nie? Nie úplne. Jeden z dôvodov je, že divočina sa mení. To, že existuje mnoho kuchýň a spôsobov prípravy jedla, neznamená, že sú všetky rovnako zdravé a rovnako ovplyvňujú životné prostredie.
Tak, ako si môžem vybrať jedlo, ktoré je najlepšie pre telo, tak si môžem vybrať (uvariť) aj životnú filozofiu, ktorá je najlepšia pre myseľ. Môžem. Prečo by som to ale urobiť mal?
Človek je tvor od prírody lenivý, pretože mu jeho mozog hovorí aby takým bol. Aby šetril energiu, ak by sa náhodou niečo pototo. Mozog veľmi rád šetrí energiu. Na každý deň má vypracované vzorce, podľa ktorých sa rozhoduje. Predstavujem si, že sú vo forme Ak X, tak Y. Ak vidíš koláč, zjedz ho. Ak vidíš peknú ženu, obzri sa. Väčšine z týchto vzorov hovoríme inštinkty. Mozog si ale vytvára podobné vzory celý život, vždy, keď sa niečo opakuje dosť často na to, aby mu to za to stálo. Ak počujeme prvú časť vety „Romeo, Romeo, prečo…“, tak mozog pohľadá uložený tisíckrát opakovaný vzor a my vieme vetu okamžite dokončiť bez toho aby sme sa museli zamyslieť. Je to podobné ako so svalovou pamäťou a tancom. Ak sa učím nový tanec, musím sa sústrediť na každý jeden krok samostatne a v správnom poradí. Ak konkrétny tanec tancujem pravidelne, mozog zapne autopilota a ja sa možem sústrediť na iné veci. A filozofia je svalová pamäť na životné rozhodnutia. Najprv si ju treba vedome opakovať, neskôr sa z nej stane autopilot.
Pre výber svojej filozofie som si zvolil takéto podmienky:
- Filozofia musí rešpektovať realitu a dať mi perspektívu. Čiže nemôže byť postavená na tvrdeniach, ktoré už boli vyvrátené. Naopak musí byť schopná do seba prijať nové poznatky.
- Mala by mi pomôcť zvládať emócie, udržiavať rovnováhu a pokoj. (Autopilot musí mať možnosť nahrať nové mapy.)
- Tiež by mi mala umožniť žiť v prítomnosti a ovplyvňovať veci, ktoré dokážem ovplyvniť tak, aby som si nezničil budúcnosť.
- Musí mať reálne následky. Ak prijmem nejakú myšlienku, tak musí ovplyvniť moje myslenie alebo správanie. Inak je to len mentálny balast.
Keďže som ateista, hneď na úvod som odmietol filozofie Abrahámových náboženstiev, pretože podľa mňa nespĺňajú prvú podmienku, snažia sa o útek z ich pôvodnej reality nehostinnej púšte, popierajú ju a spolu s ňou aj dôležitosť života, ktorý si tu žijeme. [1. …ktorý si tu žijeme. V štúdii Signaling, Solidarity, and the Sacred: The Evolution of Religious Behavior Richard Sosis a Candace Alcorta tvrdia, že spoločenstvá, ktoré trápi nedostatok prírodných zdrojov, najmä vody, si vytvárajú božstvá posudzujúce morálnosť správania sa. Zaujímavé, nie? Štúdiu nájdeš tu. ] Zároveň kladú človeka za stred vesmíru, a tým na plnej čiare prepadli hneď na prvej podmienke.
Abrahámovské náboženstvá našťastie nie sú jediným mojim kultúrnym dedičstvom. Preto som nakoniec zakotvil pri filozofických školách antického Grécka a Ríma. Mimochodom, ortodoxní židia majú pre heretika slovo apikoros – epikurejec. Perfektne to ukazuje rozdiel medzi Aténami a Jeruzalemom, nie?
Samozrejme, mohol som si vybrať aj niečo modernejšie, ale ak tie filozofie prežili tak dlho, pravdepodobne na nich niečo bude a ešte chvíľu vydržia. Plus ani jedna z filozofií, ktoré som si vybral neodmieta vedecké pokroky, práve naopak. A riadiť sa ezotero-koninami ako The Secret naozaj nie je pre mňa. Predstavovať si, že budem mať veľký dom, každý deň, až kým nebudem mať veľký dom? K čomu to vedie? K hypotekárnej kríze. Navyše, podľa výskumov ľudia, ktorí trávia čas vizualizáciou svojich cieľov ich málokedy dosiahnu. Prečo? Lebo trávia čas vizualizáciou. Žijú vo fantázii, bez toho aby na svojich cieľoch pracovali. Takže späť k antickej filozofii.
Na strednej škole sme mali filozofiu v rámci náuky o spoločnosti. Naučili sme sa, že podľa Anaxagora rozum Nús usporiadaval semená, že Anaximenes považoval za Arché vzduch, Táles vodu a Herakleitos oheň. Ozaj a pre Anaximandra bolo Arché Apeirón. A teraz si vyber… Niekde v tomto štádiu som si uvedomil, že to je presne to, čo musím urobiť. Nikto z nich nemal pravdu vo všetkom. Z filozofie si musím urobiť bufet a vybrať si to, čo mi najviac vyhovuje.
1. Životospráva
Prečo by mal filozof hovoriť o tom, čo jesť? Moderný svet považuje filozofiu za čisto intelektuálnu aktivitu, rozjímanie nad nesmrteľnosťou chrústa[2. …nesmrteľnosťou chrústa… Na základnej škole sme to cez veľkú prestávku s Peťom overili empiricky. Nie je nesmrteľný. A chrobáky, ktorým sa hovorilo električky (Pyrrhocoris apterus) sa tiež nedajú kryogenicky zmraziť a následne oživiť v mikrovlnke.], v kresle, s fajkou v ústach. Nebolo to tak vždy a nemalo by to tak byť. Celé naše telo má vplyv na duševný stav. Preto sa antická filozofia nevyučovala len v školách, ale aj na cvičiskách. Platón bol uznávaný zápasník, Kleanthes bol boxer a Sokrates bol vraj najtvrdší vojak v aténskej armáde. A Diogenes žil v sude :) Ich fyzická odolnosť bola prejavom toho, že svoju filozofiu naozaj žijú. Životná filozofia nemôže byť teoretická, musí fungovať vonku, v skutočnom živote.
V tejto oblasti mi je najbližší Epikuros. Ak by používal dnešné slová, tvrdil by toto: Ľudia sú svoje telo a to, čomu hovoríme duša je „len“ prejavom spolupráce tela a mozgu so všetkými ich nervovými sieťami, nie je ťažké predstaviť si, že ľudské duše vo svojom prirodzenom stave a zdraví vedia, ako prežiť. A že podobne ako naše telá, majú imunitný systém, ktorý reaguje ako alebo skrz ten telesný. Prežitie a zdravie je pre telo a pre dušu možné len vtedy, ak budeme robiť to, k čomu nás vedie naša vrodená prirodzenosť. Ak napĺňame niektorý z týchto vrodených imperatívov, príroda nám to prostredníctvom našich tiel povie jasne, šťastím, radosťou, potešením. Presne tak isto, ako cítime šťastie keď jeme niečo dobré, máme sex, sme v prírode alebo so svojimi blízkymi. Preto si myslím, že to dáva zmysel, tvrdiť, ako tvrdil Epikuros, že šťastie je pre život najväčším dobrom, a že mať za cieľ šťastie je to isté, ako mať za cieľ život.
Poznámka: Keďže slovo šťastie má v slovenčine viac významov, budem používať nádherné slovo slasť a definujem si ho ako šťastie vyplývajúce z naplnenia potrieb. Môže byť? Super, ideme ďalej…
Slasť nie je jedenie čokoládovej torty posypanej kokaínom z brucha nahej ženy za zvuku harfy a vône fialiek.[3. …a vône fialiek. Bol by som zvedavý, ktorá časť mozgu vyprodukovala túto predstavu… ] Napriek tomu, že je Epikuros považovaný za symbolom hedonizmu, sám pil len vodu a jedol len chlieb s olivami (a pri vzácnych príležitostiach si doprial syr). Tvrdil, že pre dosiahnutie vnútorného pokoja si potrebujeme upokojiť základné potreby a zdržať sa falošných potrieb, čím sa zbavíme bolesti tela a strachu. Ak to niekto s upokojovaním potrieb preháňa, alebo upokojuje nepotrebné, falošné potreby, miesto slasti zažije jej opak – strasť. Ako keď niekto pije alkohol a na ďalší deň ho bolí hlava, alebo ak sa niekto preje, bolí ho brucho.
Podobný prístup k životospráve sa ujal aj v dnes veľmi modernom stoicizme. Napríklad, Seneca citoval Epikura v každom druhom liste. Aj keď si raz za čas doprial dobré jedlo[4. …doprial dobré jedlo… Cheat day!], odporúčal naučiť sa mať rád jednoduché pokrmy, aby jednoduchosť stačila ku šťastiu. (A potom tu boli cynici, ktorí si povedali, že jedlo sú len mŕtve zvieratá, rastliny a voda a nakoniec to všetko aj tak skončí veď viete kde, tak načo sa kvôli tomu vzrušovať.) Lenže stoici k zdržanlivému stravovaniu pridali aj telesný tréning.
Chceš vládnuť veľkej ríši? Vládni sám sebe. —Publius Syrus
Stoik Musonius Rufus trval na tom, že jeho žiak musí byť odolný voči teplu, chladu, smädu, hladu a jedlu bez chuti, musí zniesť tvrdú posteľ, abstinenciu a vydržať ťažkú prácu, pretože práve tieto veci zoceľujú nielen telo, ale aj charakter. Umožňujú nám prekonať bolesť a nepohodlie, postaviť sa neúspechom s dôstojnosťou a zachovať si odhodlanie v každej situácii.
Tento prístup k životu sa ujal najmä v Sparte, na ktorú sa s obdivom pozeralo veľa filozofov. Sparťania porazili neistotu vojen a strach autoritou. Tou autoritou bol tréning. Ani Atény nezaostávali. Sokrates tvrdil, že muž nemá právo byť amatér vo fyzickom tréningu a je jeho hanbou, ak zostarne bez toho, aby poznal krásu a silu, ktorej je jeho telo schopné. Sokrates odporúčal aj niečo, čo by sa dnes dalo považovať za základ hnutia Quantified Self: „študovať svoju telesnú stavbu počas celého života, vidieť aké jedlo, pitie a cvičenie je vhodné pre každého jednotlivca… Povedal, že každý, kto takto pozoruje samého seba ťažko nájde doktora, ktorý by mu vedel lepšie povedať, čo je pre jeho zdravé, než by to vedel sám.“
Prečo by si však niekto dobrovoľne vybral ťažký život? Každý z nás chce menej problémov a viac radosti. Vačšinou však prehliadame, že niekedy si vybrať ťažšiu cestu je niekedy jednoduchšie, ako tú ľahkú. Hodina cvičenia je jednoduchšia ako byť v zlej forme 24 hodín denne.[5. …24 hodín denne. Vyber si ťažšiu možnosť, choď po schodoch miesto výťahom, zaparkuj ďalej od vchodu a prejdi sa.] Učiť sa je ľahšie ako sedieť na skúške a pozerať na prázdny papier. A robiť kvalitnú prácu je jednoduchšie ako rozmýšľať nad tým, kedy ťa vyhodia.
2. Majetok
Ak človek žije tak, ako som písal vyššie, rýchlo sa naučí, že ku šťastiu toho nepotrebuje veľa. To, čo sa dá uplatniť na jedlo, sa dá použiť aj na majetok. Všetci chceme mať veľké domy, drahé autá a najnovšie technológie. Tie veci nie sú samé o sebe zlé. Zlé môžu byť len naše dôvody prečo ich chceme. Lebo ich majú susedia? Všetci sa chceme niekomu vyrovnať. Napoleon chcel byť slávny ako Cézar, Cézar chcel byť ako Alexander a Alexander chcel byť ako Herkules. A Herkules? Ten neexistoval. Rôzne druhy spoločenských „strachov“ nás vedú k tomu, aby sme robili veci, ktoré robiť nemusíme. Paretov princíp uplatnený napríklad na oblasť bývania hovorí, že 80 percent svojho času doma strávime na 20 percentách plochy nášho domu. Alebo poeticky povedané:
Zo všetkých tvojich stád, pohár alebo dva mlieka.
Zo všetkých tvojich obilníc, bochník chleba.
Z celého tvojho palácu, polovica postele.
Využiješ viac? Je zvyšok skutočne tvoj?
3. Čas
Čas je náš najvzácnejší majetok. Ľudová múdrosť hovorí, že čas sú peniaze. Ako mnoho ľudových múdrostí, aj táto je hlúposť. Peniaze môžeme minúť tak, aby sa nám neskôr vrátilo viac. S časom sa niečo podobné urobiť zatiaľ nedá. Môžeme ho len míňať. Ak sa rozhodneme ho nemíňať na uspokojovanie falošných potrieb a získavanie majetkov, ktoré nevyužijeme, zrazu ho máme omnoho viac a môžeme ho použiť na to, čo nás robí šťastnými. Lebo keď sa raz minie, už bude neskoro.
Nikto z nás nechce myslieť na to, že keď tú bránu budú natierať nabudúce, my už tu nebudeme. Možno nás jedného dňa veda zbaví tohto úkoru. Môžeme dúfať. Dovtedy by sme sa však mali snažiť využívať to málo, čo máme k dispozícii. Aj keď, je to naozaj málo? Seneca tvrdil, že problém nie je v tom, že máme málo času, ale v tom, že ním plýtvame. Život nie je krátky, my ho robíme krátkym. Vraj je ako príbeh. Nemusí byť dlhý, hlavne aby bol dobrý. A keď príde koniec, Epikuros nám radí, aby sme sa nebáli. Pretože kým sme tu, smrť tu nie je. A keď príde smrť, my už tu nebudeme. Parafrázujem text z náhrobného kameňa jedného epikurejca:
Nebol som, bol som, nie som, nevadí.
S výberom a vývojom filozofie som neskončil. Napriek tomu, že mám určité predstavy, stále neviem, či existuje vždy uplatniteľný návod na morálne správanie (možno pomôže nový New Scientist) a na to, ako by mala fungovať spoločnosť.
Pred koncom musím ešte niečo dodať: Samozrejme, všetky myšlienky, ktoré som vybral do tohto textu sú aplikovateľné len do určitej miery. Nikto z nás nie je dokonalý. A ja nie som žiadny guru. Táto filozofia je niečo, o čo sa chcem snažiť. Už teraz viem, že sa mi to nebude vždy dariť. Marcus Aurelius, kedysi najmocnejší muž sveta, odporúčal takúto mentálnu prípravu: „Začni každý deň so slovami: Dnes budem čeliť prekážkam, nevďaku, drzosti, zrade, nevôli a sebectvu.“ Tomuto osudu budú čeliť ľudia aj mojou vinou. Ak si niekedy v budúcnosti prečítajú tieto riadky, bol by som rád, aby vedeli, že sa snažím byť každý deň o trochu lepší.
Knihy o životnej filozofi a antickom Grécku, za ktoré sa viem zaručiť (v náhodnom poradí):
Listy Luciliovi – Lucius Annaeus Seneca
Tending the Epicurean Garden – Hiram Crespo
Gates of Fire – Steven Pressfield
The Conquest of Happiness – Bertrand Russell
Philosophy for Life and Other Dangerous Situations – Jules Evans
The Obstacle Is the Way – Ryan Holiday
Myšlienky k sebe – Marcus Aurelius