Už pár mesiacov sa delím o izbu s novou spolubývajúcou. Vlastne nie len o izbu, ale aj o spánok a manželku. Priestorovo je veľmi kompaktná (nová spolubývajúca, ale aj manželka), ale vyžaduje si špeciálny režim (detto). A tiež je to malé dieťa.
Vždy som mal problém nadväzovať vzťahy s inými ľuďmi. S knihou, myšlienkou a príležitostne aj s predmetom to išlo. Ale ľudia sú moja slabšia stránka. Som ako León. S jeho kvetináčom v ruke, len bez charizmy Jeana Rena. A zrazu sa to stalo. Len tak. Exupéry a Kirschnerka by povedali, že si ma malá skrotila, že sme si vytvorili púto. Na prvý pohľad. Aj keď ten jej bol trochu zahmlený. A po chvíli vlastne aj ten môj.
Kedysi som čítal o psychológovi, ktorý povedal, že zmyslom vzťahu je rozvíjanie svojho partnera. Vzťah je, ak mi na niekom záleží pre neho samého, nie pre mňa. Vtedy mu dám všetko, čo môžem. Aby bol z neho po mne lepší človek než bol predo mnou. Pre neho samého. Nie pre mňa.
Preto, štvrtá veta, ktorú som svojej dcére povedal, keď mi ju v pôrodnici podali bola: “Naučím ťa všetko čo viem.” A snažím sa.
Snažím sa, aby vedela už v prvých mesiacoch žiť s vystretou hlavou, anatomicky aj metaforicky. Aby sa vedela dlho a schuti smiať radostným a žiarivým detským smiechom, tým ešte nepoškvrneným predstieraním a posmeškami. A aby vedela, že kým som, tak kedykoľvek sa ocitne v plnej plienke alebo iných sračkách, stačí zakričať a rodičia prídu a dostanú ju z toho. A nič za to nečakám. Aj keď dúfam v mnohé, nakoniec nič z toho nebude pre mňa.
A predsa dostávam. Príležitosti, inšpirácie, lekcie a najmä radosť.
Vďaka rodičovstvu som sa zmieril s vlastnou smrteľnosťou, pretože viem, že existuje niekto, za koho by som bez váhania položil život. Je to také zvláštne oslobodzujúce, nebyť najdôležitejším človekom vo svojom živote. Žiť so srdcom mimo tela. Ale aj tak strašidelne zodpovedné.
Tým, že ju sám cítim, viem oceniť rodičovskú lásku a viac si vážim to, čo pre mňa rodičia urobili. Mali ste to ťažké, ale zvládli ste to. Ďakujem.
A hlavne, uvedomil som si, že moje emócie vyplývajú zo mňa a nie z vecí, z ktorých som si myslel, že vyplývajú. Keď sa malá prvýkrát pokakala bol som šťastný napriek tomu, že jej hovienko sa od miliónov ostatných hovienok nijak nelíšilo. Z osobných, sebeckých dôvodov som sa rozhodol, že sa z tohto konkrétneho tuctového hovienka budem tešiť. Zdrojom tešenia som bol ja, moje rozhodnutie. Teraz viem, že toto rozhodnutie môžem kedykoľvek zopakovať. S akoukoľvek emóciou nasmerovanú k čomukoľvek. Z toho ale vyplýva, že zdrojom doterajších smútkov, hnevov a nálad v mojom živote som bol ja. A že len ja si môžem darovať vysnívaný vnútorný pokoj. Zázrak nepríde, treba makať. Nepríjemné zistenie! Ale tiež to znamená, že nikto iný mi môj pokoj a radosť z toho, čo mám nemôže vziať.
Aj keď s cudzou pomocou, toto všetko som sa naučil z jedného hovienka. Vau.