V dobe keď píšem tieto slová, ako aj v dobe, keď ich čítate, chystajú príslušníci náboženstiev moje a vaše zničenie, ako aj zničenie všetkých úspechov, ktoré kedy ľudstvo dosiahlo. Náboženstvo totiž povoľuje ľuďom správať sa spôsobom, nad ktorým by aj správcovia bordelov a etnickí čističi zdvihli obočie.

Zase raz po Abrahámovi tu máme otca, ktorý ukazuje svoju lásku tým, že odsúdi svojho syna k smrti umučením, ale tentokrát to nie je otec, ktorý sa snaží zapáčiť bohu. Naopak, je to boh, ktorý sa snaží zapáčiť ľuďom. Opýtajte sa sami seba otázku, nakoľko morálne je toto: Niekto mi povedal o ľudskej obeti, ktorá sa udiala pred dvetisíc rokmi, bez toho aby som to chcel a za okolností tak krutých, že v prípade, ak by som bol prítomný a mal možnosť niečo urobiť, bolo by mojou povinnosťou pokúsiť sa to zastaviť. Následkom tejto vraždy mi však boli odpustené moje početné hriechy a môžem dúfať, že si užijem večný život.

Náboženstvá dávajú ľuďom oprávnenia konať beztrestne skutky, ktoré by inak boli odsúdeniahodné. Z nejakého dôvodu však ľudia majú zábrany kritizovať cudziu vieru a ak to urobia, stávajú sa obeťami kritiky nielen zo strán veriacich, ale aj povýšeneckých neveriacich, ktorí to vnímajú akoby niekto bral postihnutým deťom ich hračky. Zaujímavé, že pri žiadnej inej téme podobné zábrany neexistujú. Pohádať sa o politike alebo športe? Kedykoľvek, nie je problém.

Položím vám hypotetickú otázku. Ako muž vo veku päťdesiatsedem rokov som bol pristihnutý, ako ústami sajem penis malého chlapca. Predstavte si svoje znechutenie a odpor. Och, ale mám pripravené vysvetlenie. Som mohel: menovaný obrezávať a odstraňovať predkožky. Svoju autoritu odvodzujem od starobylých textov, ktoré mi prikazujú vziať do rúk chlapčekov penis, narezať predkožku a dokončiť zákrok tým, že vezmem jeho penis do svojich úst, vsajem predkožku a vypľujem amputovaný kúsok kože spolu s plnými ústami krvi a slín.

Všetky náboženstvá sú na tom rovnako, všetci zakrývajú nemorálne činy rozprávkami a očividne ľuďmi vymyslenými pravidlami. Áno, aj vy, budhisti. Aj keď sa dalajláma po návšteve CERN-u vyjadril, že ak veda dokáže, že reinkarnácia je nemožná, bude sa budhizmus musieť zmeniť, nikde sa ale nedodáva, že potom povedal „Ale to sa vám asi nepodarí…“ (Mimochodom, fascinuje ma súčasná fascinácia západného sveta východnými náboženstvami, ktorých nihilizmus a dôraz na nirvánu sú prebalené pre západniarov do podoby terapií a banálne frázy a tautológie sa vydávajú za múdrosť.)

Ako príklad predstieranej morálky použijem podpultový obchod so sexom. Budhista môže využiť služby prostitútky, ak za ňu zaplatí niekto iný. (Pripomína mi to kresťanských sluhov, ktorí stláčajú židovským zamestnávateľom gombíky vo výťahu, aby počas sabatu nepracovali.) Podobne sa obchoduje so sexom v islame. V strede Teheránu stojí s ajatolláhovým požehnaním dom, v ktorom môže veriaci muž na hodinu uzavrieť manželstvo s niektorou zo slečien a po uspokojivom splnení si manželských povinností budú rozvedení. A povedzme si úprimne, ak by nebolo kšeftovania s odpustkami, v Ríme by doteraz nestála ani jedna kupola. Naoko však všetko spojené so sexom (alebo širšie – so ženami) zatracujú. Prečo boh stvoril vo svojej nekonečnej múdrosti mužov tvoriacich nekonečne viac semena ako je potrebné k vytvoreniu rodiny a mučených – aj keď nie úplne nepríjemne – potrebou rozširovať ho všade, kde je príležitosť alebo sa ho iným spôsobom zbavovať a prečo ho za toto ním vymyslené mučenie odsúdil k večnému utrpeniu nepovedia. Hlavne, že sa to dá speňažiť.

V nesmrteľnom detskom vianočnom predstavení Peter Pan, prichádza záverečný moment, keď umiera víla Tinkerbell. Žiariace svetielko, ktoré ju predstavuje na javisku sa vytráca je len jeden spôsob ako ju zachrániť. Herec sa postaví pred publikum a opýta sa detí: “Veríte na víly?” a ak budú nahlas odpovedať “ÁNO!” tak malé svetielko začne svietiť silnejšie. Kto by proti tomu mohol niečo namietať? Nikto nechce pokaziť vieru detí v čarovno – na stratu ilúzií bude dosť času neskôr – ani nikto nestojí pri východe z divadla a chrapľavým hlasom nepýta príspevky do pokladničky pre Cirkev Tinkerbelliných posledných dní.

Mnohí mladí moderní veriaci, ktorí o sebe tvrdia, že veria v boha, ale nemajú radi cirkev sa pravdepodobne nezamysleli, odkiaľ prišli všetky tie historky, či už ich považujú za pravdivé alebo nie. V jednom (paradoxne pro-cirkevnom) článku som našiel vydarenú analógiu: Povedať, že mám rád náboženstvo, ale nie cirkev, je ako povedať, že mám rád hokej ale neznášam hokejistov. Tí, ktorí o sebe prehlasujú, že považujú náboženstvo len za morálne zákony a ich prorokov za ľudských učiteľov. Tento názor odmietol napríklad aj známy obhajca kresťanstva C.S. Lewis (áno, ten, čo napísal Narniu):

To je jediná vec, ktorú tvrdiť nemôžeme. Obyčajný muž, ktorý by hlásal to, čo hlásal Ježiš, by nebol dobrým učiteľom morálky. Bol by buď šialenec – na úrovni cvoka, ktorý o sebe tvrdí, že je vajce natvrdo – alebo by bol diabol. Musíte si vybrať. Buď ten muž bol, a je, božím synom, alebo bol šialený, alebo niečo horšie. Môžete ho umlčať ako blázna, môžete na neho pľuť a zabiť ho ako démona, alebo mu môžete padnúť k nohám a nazývať ho pánom a bohom. Ale nechajte si ten povýšený nonsens o tom, že bol skvelý ľudský učiteľ. Takúto možnosť nám nenechal. Ani to nemal v úmysle.

Na knihu Bůh není veliký od Christophera Hitchensa som sa dlho tešil. Práve z nej odvodzujem myšlienky, ktoré som v tomto článku napísal a z nej pochádzajú všetky uvedené citáty. Hitchens nie je čitateľom mojich recenzií neznámy. Je autorom už recenzovanej výbornej knihy Letters to a young contrarian. V Bůh není veliký dal priestor svojmu militantnému ateizmu a kritike náboženstva. Je to majster slova a je považovaný za najlepšieho britského esejistu a žurnalistu od čias Georga Orwella. Ako sa dá očakávať z takého označenia, jeho argumenty sú bravúrne zvládnuté a na prvý (aj druhý a tretí) pohľad sú nepriestrelné. Považujem za smutné, že jeho tvrdenia založené na rozume a logike sú málo účinné proti viere. Neveriacim „misionárom rozumu“ síce môžu poskytnúť tromfy v diskusii, ale skutočne veriacich asi nezlomia. Najväčší úžitok z takýchto kníh majú tí pochybujúci. K nim som kedysi patril aj ja. Ak vás kniha Bůh není veliký zaujala, tak si ju môžete kúpiť v tomto kníhkupectve. Pridám ešte jeden citát, ktorého domnienku považujem každým dňom za pravdepodobnejšiu:

V devätnástom storočí, keď boli po prvýkrát objavené a preskúmané kosti prehistorických zvierat, boli ľudia, ktorí tvrdili, že fosílie do skaly uložil boh, aby skúšal našu vieru. Toto tvrdenie sa nedá vyvrátiť. Podobne sa nedá vyvrátiť ani moja obľúbená teória, že z pozorovateľných vzorov správania sa môžeme odvodiť dizajn, ktorý z planéty Zem robí, bez toho aby sme o tom vedeli, väzenskú kolóniu a blázinec fungujúci ako smetisko inej vyvinutejšej civilizácie.