Budhistický mních M. Prodaj: “Niekedy sa stane, že ruka vystrelí…”

Branislav Dudáš, 23. januára 2012

Budhizmus začal praktikovať už ako teenager. Po ukončení štúdia odišiel na Srí Lanku, vstúpil do kláštora a pol roka sa venoval meditácii. Dnes tvrdí, že kvôli svetským záležitostiam mu na ňu už neostáva veľa času. Na otázky o budhizme, živote v kláštore aj vyrovnanom životnom štýle odpovedá lektor a kouč PaedDr. Martin Prodaj.

Ako vznikol nápad odísť na Srí Lanku?

Nápad vznikal prirodzene, povedal by som, že to bolo zavŕšenie alebo dozretie vnútorných myšlienkových pochodov. V tej dobe som sa už viac ako desať rokov venoval budhizmu, dhamme a meditáciám. Tým, že náš učiteľ odišiel na Srí Lanku a ponúkol nám možnosť prísť za ním a stať sa mníchom. Otvoril nám dvere a poskytol nám tam zázemie, takže sme vedeli kam ideme, kde budeme, takže to nebolo úplne naslepo. To urýchlilo moje rozhodnutie a prispelo k tomu, že som si povedal áno, toto sú ideálne podmienky, už nikdy to nemusí byť tak dobré alebo už nikdy to nebude lepšie, idem do toho. Takže to vlastne prišlo v priebehu dvoch, troch mesiacov. Zvažovanie vlastne ani nebolo.

Motivovalo ťa k tomu štúdium?

Nemyslím si, že existuje korelácia medzi štúdiom a pobytom v kláštore. Vysoká škola bola pre mňa to, čo asi pre každého študenta, treba to urobiť, chodiť na cviká, pracovať na získaní diplomu. Niekedy to môže mať nejaký súvis s voľnočasovými aktivitami a niekedy nie. Ak by som však chcel hľadať nejaké prepojenie, tak by som ho tam určite našiel. Špeciálna pedagogika je práca s ľuďmi, ktorí sú, niekedy viac, niekedy menej, viditeľne postihnutí. To postihnutie je vždy spojené s utrpením no a Budhovo učenie a pobyt v kláštore smeruje k tomu, aby si sa ako osoba vnímajúca toto učenie, ako jeho nasledovník, toho utrpenia zbavil.

Odišiel si hneď po škole?

Bola tam pauza, myslím že to boli tri roky. Školu som ukončil v roku 1997 a na Srí lanku som odchádzal v roku 2000 na jeseň takže medzi tým som sa snažil zapracovať do pracovného procesu. Mal som prácu v poradni, pracoval som pre inzertný časopis, takže taká všehochuť pracovných aktivít.

Ako si zvládol prechod na život v kláštore?

Bolo to ťažké. Musel som prejsť kultúrnym, geografickým, klimatickým šokom a mnohými inými šokmi takže to bolo náročné, ale zhruba po mesiaci sme sa začali aklimatizovať. Boli sme traja, dvaja češi a ja ako jediný slovák. Zvykli sme si na prostredie a miestami sme si to začali aj vychutnávať, ale to prvotné zoznámenie sa s kultúrou a prostredím bolo náročné. Prechod z nášho štandardu, ktorý z ich pohľadu vyzerá ako luxus, keď máš teplú vodu, teplú mäkkú posteľ a tam nič také nie je. Pár týždňov na začiatku sme boli v mestskom kláštore, žili sme civilizovanejšie, ale aj tak to konfrontovanie s tým, čo ješ, kde to ješ, kde spíš, ako sa umývaš, na to sa nedalo pripraviť. Na Slovensku chodia ľudia na meditačné výcviky, ktoré sú niekde v penzióne alebo chate, kde sa štandard nelíši od toho, čo má človek normálne doma. Keď vyjdeš z tohto prostredia do džungle, tak sú rozdiely obrovské.

Mal si kompletnú mníšsku skúsenosť, alebo ťa brali ako hosťa? Bolo holenie hlavy, žobranie o jedlo?

Moja skúsenosť bola kompletná. Nebolo nič čo by som ako mních nerobil. Treba si uvedomiť, že keď hovoríme o mníchovi, môžeme hovoriť o novicovi, ale aj o úplne ordinovanom mníchovi. Ja som nezískal úplnú ordináciu, tá sa získava až po dlhšom čase. Odišiel som po šiestich mesiacoch. Ak by som tam ostal rok, rok a pol, tak by som asi získal vyššiu ordináciu. Takže aktivity, ktoré sú spojené s vyššie ordinovaným mníšstvom som nerobil. Odhliadnuc od toho, bolo to mníšstvo so všetkým, čo k nemu patrí.

Budhizmus má niekoľko vetiev. Ktorá je tá tvoja?

Existuje viacero škôl. Tá, do ktorej sa radím ja, je théraváda, učenie starších, je to južný budhizmus, podľa mňa najortodoxnejší. V rámci neho je tiež delenie, ale pre to všeobecné zachytenie stačí povedať, že to bol théravádový budhizmus.

Ako vyzerá bežný deň mnícha?

Vstáva sa pomerne skoro, o pol štvrtej až štvrtej, ale je možné vstávať aj o trochu neskôr. Celkovo denný plán nie je striktný, je na človeku ako si to naformátuje, ale mal by sa držať toho, čo kláštor ako skupina robí. Ráno je spoločná meditácia, potom pochôdzka za almužnou. Nie je to nevyhnutné, ale ak si chce človek vyskúšať mníšstvo naozaj, je dobré robiť aj tento rituál. Nasledujú spoločné raňajky, upratovanie kláštora, čas na meditáciu alebo štúdium, spoločný obed, odpočinok, opäť čas, kde sa človek venuje sám sebe v meditácii a štúdiu, popoludňajší čaj a večerné upratovanie kláštora. Večera nie je, sú len dve jedlá denne. Spoločná večerná meditácia je okolo šiestej a potom už je vlastný program, je na človeku či medituje, študuje alebo ide spať.

Čo bolo najťažšie na živote v kláštore?

Najťažšie bolo obdobie keď som odišiel do malého lesného kláštora, kde som bol jediný biely mních, jediný slovák. Tam som pobudol dva týždne. Bolo to ťažké. Bol som tam sám, nemal som kontakt so žiadnym európanom. Cítil som odlúčenie od vlastnej komunity, od vlastného kmeňa, aj keď som dostal náhradný kmeň, mníšsku komunitu a cítil som, že k ním patrím. Ale jednoduché to nie je.

Nemal si problémy s komunikáciou?

Hneď od príchodu sme sa učili základy sinhálčiny, takže sme sa vedeli dohovoriť. Väčšinou sa však dalo dohovoriť anglicky.

Čo si si užíval najviac?

Pomalé plynutie času, to že neriešim žiadne zo svetských záležitostí ako práca, vzťahy, účty, peniaze. Vychutnávam si samotné bytie v tichu a pokoji. Nič nemusím, nič nerobím. A samozrejme to, že mám priestor na meditáciu. Kedykoľvek chcem tak si sadnem do meditácie. Aj keď možno nie úplne kedykoľvek, v porovnaní s obyčajným životom je to omnoho väčší priestor na meditáciu.

Čo je meditácia?

Meditáciu môžme brať na mikroúrovni, vtedy je to spočívanie mysle na nádychu a výdychu, práca s nečistotami mysle, rozvíjanie sústredenia, alebo sa na to môžeme pozrieť z makroúrovne, vtedy je to cesta k harmónii, duševnej vyrovnanosti, vnútornej slobode.

Zaznamenal si osobný pokrok?

Určite áno. Nie len meditácia ale aj samotné mníšstvo je kontextom, kde zmena prebieha. Myseľ funguje inak, keďže je oslobodená od svetských vplyvov. Všetko sa spomaľuje, je jednoduchšie, prostejšie, uvoľnenejšie, nie je toľko tlakov. A to je príjemné.

Akí bol tvoj učiteľ?

Môj učiteľ bol prísny a dôsledný. Naučil ma všetko čo potrebujem, aby som mohol kráčať po ceste. Samozrejme po mojom návrate sa naše cesty rozišli, ale v súčasnosti mám nových meditačných učiteľov, ktorí mi pomáhajú a usmerňujú ma. Keď už niekto zvládne metodiku, učiteľ je len záchranné koleso, ktoré viac nepotrebuje. Viac menej sa dokáže navigovať sám po ceste, vie kde sú aké odbočky a úskalia. Tú cestu prechádza vždy v tom istom poradí, s každým ďalším meditačným rozvojom tú istú cestu prejde trochu rýchlejšie.

Kedy si sa rozhodol vrátiť sa?

Návrat bol limitovaný viacerými faktormi. Jednak sme mali zakúpenú spiatočnú letenku, ktorá bola otvorená pol roka, jednak nám náš učiteľ odporúčal polrok ako minimálnu dobu a potom sme sa museli rozhodnúť, či odchádzame. Pre mňa to bola dostačujúca skúsenosť, povedal som si stačí, môžem sa vrátiť naspäť.

Zmenilo sa medzitým niečo na Slovensku?

Neviem či na Slovensku, skôr ja som sa zmenil. Ale nie intenzívne. Človek, ktorý medituje, prejde zmenou, ale keď potom medituje viac, tá vnútorná zmena nie je až taká viditeľná. Ak by do kláštora išiel človek, ktorý predtým nemeditoval a vrátil by sa, tak by to pre neho bola obrovská zmena. Ale pre meditujúcich tá zmena nie je výrazná, určite nie je viditeľná, nedochádza k zásadnej zmene životného štýlu. Môže dôjsť k tomu, že človek, ktorý sa vráti z mníšskeho sveta naspäť, zistí, že už mu to tu nevyhovuje, že z neho spadlo pripútanie k svetskému, že ho tu už nič neuspokojuje a vráti sa naspäť. Čo je pravdivé vnímanie skutočnosti, ktorú predtým nevnímal. Po pobyte v kláštore sa ľudom otvárajú oči, najmä ak meditujú intenzívne a podarí sa im prejsť cestu až do cieľa. Vtedy si povedia, že tento štýl života ich už nezaujíma a vrátia sa.

V súčasnosti je budhizmus populárny, najmä v spojení so zenom. Prečo?

Mám pocit, že tá doba už trvá aspoň desať rokov. V zene je veľa viditeľného, zenová záhrada, zenové zariadenie do domácnosti, podobnosti s wabi-sabi a feng shui, je to vidieť, dá sa to ohmatať. To, čo je hmatateľné a viditeľné, to ľudí priťahuje. Théraváda nikdy nebola, nie je a ani nebude takou atraktívnou školou ako zen alebo tibetský budhizmus, pretože tam nič nie je vidieť, nič sa nerobí navonok. Všetko podstatné sa odohráva v sediacej alebo chodiacej meditácii. Tým je to pre obyčajného človeka nezaujímavé. Sedieť, chodiť, sedieť, chodiť. Samozrejme zen aj tibetský budhizmus majú aj mentálne praktiky, meditačné techniky, neviem ich však posúdiť. Ale iba vnútorná práca človeka posúva. To, že mám byt podľa feng shui, powerpointovú prezentáciu podľa zenových princípov je pekné, ale nemení to môj vnútorný postoj, nerieši to moje vnútorné problémy. Je to iba čerešnička na torte.

Aké zvyky si sa zachoval po návrate?

Bezprostredne po návrate sa mi darilo meditovať, nie intenzívne, ale pravidelne. To je ten najdôležitejší zvyk, ktorý by si mal človek zachovať. Aj keď je pravda, že tým, že mám manželku, rodinu, malé dieťa, tak mi neostáva veľa času. Musím sa venovať komerčným záležitostiam, ako si zarobiť na splatenie hypotéky, takže meditáciu zanedbávam. Možno je to tým, že som v životnom období, ktoré je vyhradené pre prácu, ale čakám na obdobie kedy práca opadne a vráti sa tam meditatívne prežívanie.

Ješ mäso?

Théravádoví budhisti nemajú striktné zákazy alebo príkazy. V pôvodných textoch nie je zmienka o tom, že by budhistický mních nesmel jesť mäso, pokiaľ nejde o prípad, že zviera, z ktorého to mäso je, bolo alebo bude zabité kvôli nemu. Vtedy odmietne. Ale ak mu pri pochôdzke za almužnou ponúknu mäso, tak nie je v rádových pravidlách nariadenie, že by mal odmietnuť. My sme mäso dostali asi trikrát. Dvakrát to bola ryba, raz kura. Stáva sa to zriedka.

Dalajláma sa sťažoval, že ak mu v noci okolo hlavy bzučí komár, nemôže ho zabiť. Môžeš zabiť komára?

Jedným zo základných pravidiel, ktorým sa budhistický mních riadi, je že sa zdržuje ubližovania a zabíjania dýchajúcich bytostí. Takže nie, nemal by ho zabiť. Ale aj mních, pokiaľ nie je plne osvietený, je len človek a niekedy sa to stane. Niekedy sa stane, že ruka vystrelí. Môže to byť mimovoľné, ale nemalo by byť. Mal by sa cvičiť v trpezlivosti a znášanlivosti. Zabíjanie komárov sa k mníchovi nehodí (smiech).

Ovplyvnila ťa tvoja skúsenosť aj ako kouča a trénera?

Keď robím kurzy, tak sa do toho snažím vnášať aspekty meditatívna. Pre účastníkov kurzu je to vždy zaujímavé stretnúť sa človeka s takouto skúsenosťou a pritom ho vidieť pracovať vo svetskom postavení, keď má peniaze, má vzťah. Nevylučuje sa to a dá sa z toho čerpať.

Čo trénuješ najradšej?

Prezentačné zručnosti, človek sa učí rozprávať a prezentovať. Mám rád aj emočnú inteligenciu. Teraz som robil pre istú bankovú inštitúciu kurz work-life balance, ktorý je tiež introspektívny. Kurzy, ktoré nie sú orientované na výkon, na dosiahnutie niečoho, ale na spoznanie seba samého a introspekciu. Potom sú tu špecifické kurzy, ktoré sa dejú v Čechách ako focusing alebo sati terapia.

Čo je pre teba work-life balance?

Vyváženosť medzi pracovným a osobným životom. Je to cesta, po ktorej som sa rozhodol ísť, keď som pracoval v korporátnom biznise a nebolo to to pravé orechové. Teraz sa snažím žiť tak aby som bol vyrovnaný, aby som žil aj inak než pracovne. Keď je človek namočený v tom, že pracuje od deviatej do piatej, krúti sa ako škrečok vo svojom koliesku, tak to nie je možné. Zvolil som si životný štýl, kde to možné je. Kde je aj work, ale je tam aj life. Mám viac času na seba, som slobodnejší, určujem si čo, kedy a s kým budem robiť. Je to síce vyvážené veľkou dávkou neistoty, lebo ako podnikateľ nikdy nevieš, čo bude zajtra, pozajtra alebo o tri mesiace a to môže byť nepríjemné. Práve ten meditačný výcvik mi dáva nástroj ako sa s tým vysporiadať, ako ustáť neistotu, že neviem čo príde. Pokiaľ nie si zabehnutý biznis, ale si ešte v start-upe, čo ja som, neistota tam je a treba s ňou bojovať.

Aj napriek tomu, že si budhista, riadiš sa aj myšlienkou, že žiješ len raz?

Praktikujúci budhista verí, že nežije len raz. Bohužiaľ. To, čo je pre neho určujúce, je že jeho existencia je konečná. Život, ktorý má, je len jeden, čas, ktorý má vymeraný je obmedzený. Preto by ho mal tráviť zmysluplne. Niekedy si dovolím úvahu nad tým, čo robím a nad vlastnou smrteľnosťou a to usmerňuje môj život, to čo robím, ako to robím, s kým sa stretávam, komu venujem svoj čas. Ak si človek každý deň uvedomí, že tento deň môže byť jeho posledným dňom, tak by ho mal využiť naozaj poriadne.

O work-life balance si napísal aj knihu. Aké sú na ňu ohlasy?

Veľmi dobré, ľuďom sa páči, až na jednu výnimku o ktorej viem, sa to čitateľom páči. Kniha je ľahko stráviteľná, pracuje so slovenskými reáliami. Nie je to niečo, čo by bolo mimo nás, ľudia sa s tým vedia stotožniť a to ma teší. Keď sa rozpredá, rozmýšľam nad aktualizovanou verziou. Z biznis hľadiska by sa samozrejme mohla predávať aj lepšie.

Chystáš ďalšiu?

Určite. Mám rozpracované dva projekty. Jeden je kniha pre ľudí, ktorí pracujú z domu, taký manifest freelancera a malého podnikateľa. Druhý projekt je výber článkov z blogu Time Life Management, ktorý by som chcel začať vydávať pravidelne ako polročník ako súbor článkov, ktoré súvisia s work-life balance a životným štýlom tohto typu.

Takmer dôležitá informácia:

Nemoderovaná diskusia má zásadný vplyv na to, aký pocit majú čitatelia z článku, ktorý čítali. Preto, ak chcete, môžete mi poslať ľubovoľný komentár cez tento odkaz. Ak mi ku komentáru napíšete aj mail, možno sa Vám ozvem späť. Ak Váš komentár bude zaujímavý, alebo si zaslúži odpoveď, zverejním ho.